Hippokrates priniesol zlom do antickej medicíny.
So svojimi stúpencami vytvoril lekársku školu. Znalosti, ktoré zhromaždili, sú obsiahnuté v Corpus hippocraticum.
Tento súbor 70 spisov zásadného významu obsahuje najrôznejšie medicínske témy a ovplyvňoval medicínu
počas ďalších 2 000 rokov. Stal sa zakladateľom vedeckej, racionálnej medicíny.
Zistil, že v organizme pôsobia 4 šťavy krv, žlč, hlien, čierna žlč, ktoré podmieňujú zdravie
aj temperament človeka (viď Vitalita - november). Poznal vyšetrovacie metódy perkusiu (preklepávanie pri vyšetrovaní)
a auskultáciu (počúvanie šelestov vznikajúcich v telových dutinách).
Liečil na základe morálneho príkazu nihil nocére (ničím neuškoď)!
Bol právom uznaný za najvýznamnejšieho lekára staroveku a dodnes je známa jeho prísaha...
Učil, že výkon lekárskej praxe má byť uskutočňovaný na základe súcitu s chorým a nie pre osobné obohatenie. Od skutočného lekára požadoval dôveryhodnosť, diskrétnosť, umiernenosť, serióznosť a usilovnú prácu. Diagnóza musela byť stanovená iba na základe starostlivého pozorovania všetkých príznakov choroby. Počas priebehu a liečby choroby bol lekár povinný viesť starostlivý záznam pozorovaných skutočností, aby medicínska veda dokázala lepšie pochopiť skutočnú povahu choroby a bolo možné istejšie stanoviť jej prognózu - ako to s chorým dopadne. Zdôrazňoval, že príčiny choroby sú prirodzeného pôvodu: nevhodná strava, nedostatočná hygiena, nepriaznivá klíma a riziká spojené s výkonom určitých profesií... Liečba mala byť účelná a jednoduchá - predovšetkým nesmela v žiadnom prípade ublížiť chorému. Chirurgické zákroky boli na mieste len vtedy, pokiaľ znamenali účinnú liečbu. Lekári boli povinní riadiť sa jeho prísahou - etickým kódexom lekárskej profesie, ktorá obsahovala morálne zásady výkonu lekárskej praxe. Podľa nej sa lekári majú riadiť dodnes!
Deväť desatín nášho šťastia spočíva v dobrom zdraví. ..Len so zdravím sa stáva všetko zdrojom pôžitku, avšak bez neho prestáva byť k úžitku akékoľvek bohatstvo aj ostatné subjektívne majetky - vlastnosti ducha, duše či temperamentu sú v dôsledku choroby nevyvážené a chradnú...Arthur Schoppenhauer
Ako astrológ som milo prekvapený, že moje osobné bádanie a zistenia po takmer 25 rokoch sledovania seba a desiatok mne blízkych ľudí, ktoré som zverejnil po roku 1989 v mojich astrodiároch a článkoch (viď naposledy novembrové číslo Vitalita), potvrdzuje aj univerzitný prof. Dr. Wolfgang Marktl, psychológ na Univerzite vo Viedni, od júla 2003 prezident Viedenskej Akadémie pre všestrannú medicínu, ktorý napísal:„... lekári doteraz vnímali ľudský organizmus ako niečo statické a k tomu primerane postupovali aj pri jeho liečbe. Pri pohľade na krvný obraz nebol dôležitý čas odobratia vzorky. Farmakológia vychádzala z toho, že liek pôsobí najlepšie vtedy, ak hladina jeho účinnej látky je počas celého dňa rovnomerne rozdelená. Dnes už vieme, že dynamike živej substancie to nepomáha. Krvný obraz prináša úplne iné výsledky podľa toho, či bol odobratý ráno o 8.00 h alebo na poludnie o 12.00 h. Účinok mnohých medikamentov úzko závisí od ich obdobia užívania. Bohužiaľ sa to v praxi ešte dostatočne nerozšírilo!“
Perličky z video rozhovoru pre SME.sk o eutanázii (20.8.2007)
P. Kováč: Viete, ako vyzerá promócia na Lekárskej fakulte?K. Sudor: Nie.
P. Kováč: Hippokratova prísaha sa prečíta v latinčine a neverím, že jej tam niekto rozumie...
K. Sudor: To ale nie je ospravedlnenie.
P. Kováč: Iste Hippokratovu prísahu nemožno brať doslovne. Je to historický dokument, ktorý mal v nejakej dobe svoje úlohy. Keby sme ju dnes brali doslovne, mám vážne obavy, že by tu fungovala chirurgia. Je tam čosi o tom, že lekár nevezme nôž, a neuskutoční rez... (Pán doktor, práve to „čosi“, čo ste doteraz nepochopili - bolo, je a bude aj v budúcnosti to najdôležitejšie pre liečenie ľudí. A týka sa astrológie a astromedicíny, bez ktorej nikto v tých časoch nemohol liečiť - musel z nich skladať povinné skúšky - ako dnes, aby ste získali tituly pred aj za svojim menom... - pozn. F. Š.)
K. Sudor: Znamená to, že tá prísaha sa už dnes používa iba ako nejaká barlička?
P. Kováč: Obsahovo je to povedzme užitočné, ale napríklad obsahuje ustanovenie, že lekár pacientke nepodá prostriedok na vyhnanie plodu, pritom sa to bežne robí. Proste je len obrazom doby, v ktorej vznikala a netreba ju brať doslovne. (Pán doktor, ak by vás na Lekárskej fakulte „tzv. profesori“ naučili to, k čomu každého lekára zaväzuje tá prísaha, alebo mali aspoň osobne snahu poučiť sa z nej - len potom by z vás mohol byť lekár a nie len súdny patológ a právnik - pozn. F. Š.)
K. Sudor: Ako sa pozeráte na to, že na jednej strane neumožňujeme eutanáziu, ale interrupcie áno? Rozhodujeme za toho, kto ešte slobodnú vôľu nemá, ale nepripustíme rozhodnutie toho, kto ju už má...
P. Kováč: Ja vždy zastávam slobodu voľby. To znamená, že nútiť niekoho, aby donosil plod, ktorý nechce a porodil ho, sa mi zdá istou formou nemorálneho konania... Podľa niektorých by nemala byť interrupcia prípustná ani v prípade znásilnenia, čo sú extrémne názory. OK, majú na ten názor právo, ale treba hľadať kompromis, aby takéto názory boli konformné aj s tým, čo si myslia ostatní...
K. Sudor: Prečo ste študovali dve vysoké školy?
P. Kováč: Medicína bola u mňa primárna, tá sa proste prihodila (?!). Dal som si tam prihlášku a na prekvapenie ma zobrali. Neskôr som v duchu „kto umí, umí a kto neumí, tak učí“, začal vyučovať na Lekárskej fakulte (?!). Jeden z kolegov došiel s fantastickým nápadom, aby sme šli na Právnickú fakultu. Dal som si prihlášku, ten kolega nie a na prekvapenie ma opäť vzali... (Škoda, že nemám osobné dáta pána doktora, rád by som sa mu pozrel na „zúbky“ cez horoskop, či na tieto profesie vôbec mal... - pozn. F. Š.)
K. Sudor: To ste taký dobrý?
P. Kováč: Bol som medzi najlepšími z tých najhorších, na rozhraní dolnej a strednej tretiny.(?!)
K. Sudor: Ste dnes lepším právnikom alebo súdnym lekárom?
P. Kováč: Ťažká otázka. Objektívne to musia posúdiť iní. Hodnotiť sám seba je narcizmus...
K. Sudor: Vaša dizertačná práca sa zaoberala eutanáziou. Prečo práve ňou?
P. Kováč: A prečo nie? Je to dobrá prierezová téma pre človeka, ktorý má právnické a zároveň aj medicínske vzdelanie. Zákonite sa priam ponúkala...
K. Sudor: Prečo je taká kontroverzná?
P. Kováč: Lebo sú ľudia, ktorých naštve. Aj tých, ktorí sú za, aj tých, ktorí sú proti. Navyše sa môže týkať prakticky každého jednotlivého človeka, pričom sú na ňu rozličné názory. Liberáli hovoria, že človek má právo rozhodnúť o svojom konci, konzervatívci, že človek si má vychutnať utrpenie až do konca.
K. Sudor: Ak sa hovorí, že pravda je len jedna, môže existovať aj pri tomto spore?
P. Kováč: Podľa mňa sa však nedá povedať, ktorý názor je správny, každý má právo na ten svoj. Otázkou je, či je možné urobiť takú zákonnú úpravu, ktorá by zohľadňovala celé to spektrum názorov „od - do“...
K. Sudor: Eutanázia je jednak medicínsky, jednak etický a jednak právny problém. Ktorý z nich sa prekonáva najťažšie?
P. Kováč: Jednoznačne právny. Treba totiž nájsť nejaký spôsob regulácie, ktorý je prijateľný. Každý pritom bude predmetom obrovskej kritiky, či už zo strany tých, ktorí si myslia, že by to malo byť voľnejšie, alebo tých, ktorí tvrdia, že treba pritvrdiť. Neexistuje objektívne správny názor, len to, na čom sa určitá spoločnosť dokáže dohodnúť z právneho hľadiska. Na Slovensku momentálne nie je žiadna šanca, aby niečo také prešlo.
K. Sudor: Je to dané konzervatívnosťou Slovákov?
P. Kováč: Určitú úlohu tu zohráva kresťanská tradícia, podľa štatistík na každom kroku zakopnete o človeka, ktorý sa hlási ku kresťanstvu, prinajmenšom formálne. Vezmite si percentuálne zastúpenie tých, ktorí sú v spoločnosti a tých, ktorí sú v parlamente. Je to zhruba podobné. Ústava ako taká pri tom eutanáziu nevylučuje. Vylučujú to iné legislatívne normy.
K. Sudor: Vy osobne ste za umožnenie eutanázie?
P. Kováč: Nehovorím, že by nevyhnutne mala byť, ale v podstate som viac za ako proti.
K. Sudor: Platí, že najviac sa zmena názoru týka tých, ktorí prišli do blízkeho kontaktu s utrpením pred smrťou? Buď oni sami, respektíve príbuzní, ktorí sa o takého človeka musia starať?
P. Kováč: Vo svojej súdnolekárskej praxi som mal možnosť vidieť ľudí, ktorí pri takomto ochorení riešili svoju situáciu vyskočením z okna, zastrelením, otrávením a podobne. Je to na zváženie, ale podľa mňa by mal mať každý možnosť povedať „ďakujem, končím, v tomto vlaku sa už nechcem viezť“. Okrem toho, ak je schopný urobiť to sám, nikto mu v tom aj tak nezabráni. Inou otázkou je, ak má jasné vedomie a vôľu umrieť, ale fyzicky nemá možnosť urobiť to, lebo je bezvládny. Potrebuje k tomu asistenciu niekoho iného, a práve toto je tá kontroverzná oblasť. Nikto nespochybňuje, že samovražda nie je trestným činom, ale pomoc pri samovražde už trestným činom je.
K. Sudor: Ak človek nevýslovne trpí, nie je tam príliš veľké nebezpečenstvo, že sa nerozhodne racionálne, ale pod vplyvom náhlych emócií?
P. Kováč: Jasné, dokonca aj pod vplyvom liekov. Ale hovorím, že nikdy nedosiahneme právnu úpravu, ktorá je ideálna.
K. Sudor: Veriaci hovoria, že ak život nedávame, nemáme ho právo brať.
P. Kováč: Je to ich názor a majú naň právo. Rovnako tak ľudia s iným názorom majú právo povedať si, že končia. Proste to rozhodnutie treba rešpektovať, ak je urobené s plným vedomím. Sú predsa aj názory, tvrdiace, že tak, ako existuje právo na život, existuje aj právo na smrť. (Pán doktor, máte značnú medzeru vo vzdelaní v zmysle duchovných poznatkov - to však nemá nič spoločné s náboženstvom. Život nekončí smrťou, lebo duša človeka je nesmrteľná - aj keď ste ju pri pitvách nevideli a čaká na hmotné telo - ako dieťa počas deviatich mesiacov na narodenie a návrat svojej duše... Hendikep lekárskej vedy a náboženstva je, že ešte nepochopili atribúty spravodlivosti Stvoriteľa, ktorými je neúplatná karma a smrť. - pozn. F. Š.)
K. Sudor: Hlavný argument v prospech eutanázie je teda umožnenie maximálnej slobody človeka rozhodovať o svojom živote?
P. Kováč: Áno. Od toho nie je nič racionálnejšie. Nehovorím, či je to správne alebo nie. Človek, ktorý nemá záujem o eutanáziu, sa pre ňu predsa nerozhodne. A nijako ho taký zákon neobmedzí. Sú prostriedky, ako obmedziť zneužitie.
K. Sudor: Lenže vždy tam ostáva riziko zneužitia. Môžu ho k tomu tlačiť príbuzní a podobne. Emočne labilní ľudia podliehajú tlakom bežne. Ako tomu chcete právne zamedziť?
P. Kováč: Sú určité prostriedky, ktoré môžu zabezpečiť akési obranné mechanizmy.
K. Sudor: Konkrétne aké?
P. Kováč: v Oregone existuje zákon o práve na dôstojnú smrť, ktorý definuje nejaké podmienky. Napríklad musí existovať lekársky názor, že daný človek nemá pred sebou viac ako šesť mesiacov života. Musí ísť o terminálne štádium nevyliečiteľného ochorenia, čo musí byť potvrdené minimálne dvomi lekármi, musí tam byť podaná písomná žiadosť o preskripciu lieku, ktorý spôsobí smrť a podobne... (Pán doktor, žijete na Slovensku - ako lekár a právnik musíte na každom kroku vidieť v týchto profesiách obrovskú korupciu a nespravodlivost, ktorá tu panuje, a čo potom v USA?!... pozn. F. Š.)
K. Sudor: Nemôže aplikovanie eutanázie znížiť citlivosť, respektíve úctu spoločnosti k životu ako takému?
P. Kováč: Ťažko povedať. Táto spoločnosť považuje za úplne normálne, že ak máte zviera, ktoré je choré a trápi sa, tak ho dáte u zverolekára uspať a urobíte mu tak poslednú službu. Toto je tolerované. Človek je živá bytosť podobného charakteru ako pes, medveď alebo iné zviera. Z biologického hľadiska tam nie je veľký rozdiel, je tam predsa ten istý metabolizmus. Existuje len jedna bariéra - vymedzili sme si právo rozhodovať, lebo sme inteligentní. Je to teda naša voľba. (Pán doktor, prirovnávať človeka, ktorý má dušu k zvieraťu ako príklad, ktoré ju nemá, ale napr. pes určité náznaky „inteligencie“ prijíma drezúrou od človeka... Takže tento príklad je z vašej strany moral insanity „lekáro-právnika“... - pozn. F. Š.)
K. Sudor: Bola by eutanázia morálnym krokom?
P. Kováč: Neviem.
K. Sudor: Pýtam sa preto, lebo kdesi som čítal, že etika, mravnosť a morálka nie sú vecami, ktoré možno určovať zákonodarcami alebo ľuďmi v referende...
P. Kováč: No dobre, ale keď porušíte nejakú morálnu normu, čo sa vám stane? Maximálne si na vás budú ukazovať prstom a odrazí sa to od vás. Ak porušíte právnu normu, existuje tu štátna bakuľa. Chcem tým povedať, že zákony štátu sú vynútiteľné, morálne nie.
K. Sudor: Bola by teda morálna alebo nie?
P. Kováč: Pokiaľ sa spoločnosť rozhodne prijať takúto normu, nemá zmysel baviť sa o morálke. Ide o slobodnú voľbu jednotlivca. V Holandsku je umožnená eutanázia už deťom nad dvanásť rokov, dokonca o ňu môžu žiadať aj ľudia, ktorí vôbec nie sú nevyliečiteľne chorí, len sú unavení životom a starobou. Keby o to nemohli žiadať tam, pokojne môžu vycestovať do Švajčiarska a realizovať to iným spôsobom. (Pán doktor, odporúčam vám úprimne a hlboko sa zamyslieť nad tým - na čo ste ako lekár prisahali nad Hippokratovou prísahou... pozn. F. Š.)
K. Sudor: Iste, ale je správne, ak sa eutanázia rozširuje aj mimo okruhu jej pôvodného účelu, teda práva netrpieť pri ťažkej chorobe bez perspektívy vyliečenia?
P. Kováč: Pokiaľ to umožňuje zákon, ide o slobodnú voľbu príslušného jedinca. Samozrejme, je otázka, kde dáme tú hranicu.
K. Sudor: Vy osobne teda akceptujete, aby sa umožňovala eutanázia životom unaveným ľudom, ktorým inak nič nie je?
P. Kováč: Otázkou je, či v takýchto prípadoch nejde o prejav choroby, nejakej depresie a podobne, ktorú je možné zvládnuť. Do legislatívy je možné dať posudok psychiatra. K. Sudor: Chcem sa dostať k tomu, či by umožnenie eutanázie nespustilo lavínu, že sa mantinely pre ňu budú neustále rozširovať.
P. Kováč: Treba sa pozrieť do Oregonu, kde máte každý rok vypracovanú správu, v ktorej je štatisticky spracované množstvo ľudí, ktorí sa rozhodli pre dôstojnú smrť.
K. Sudor: Potvrdila tamojšia prax zneužívanie tohto inštitútu?
P. Kováč: Nie. Vyšli tam prekvapujúce závery, trebárs to, že pre ukončenie života sa rozhodovali skôr ľudia s vyšším vzdelaním. Zaujímavé tiež je, že tento zákon nie je otvorený občanom iného štátu, môžu ho využiť len domáci. To, že ochorenie by tak či tak skončilo smrťou pacienta do šiestich mesiacov, musí potvrdiť nielen ošetrujúci lekár, ale aj minimálne jeden ďalší s kvalifikáciou, týkajúcou sa pacientovho ochorenia. (Pán doktor, viem vyrátať z pacientovho horoskopu - nie zo smrteľnej diagnózy oveľa presnejšie odchod zo sveta, ale pre mňa je to tabu - najvyššia etika a vedomie, že ak ja či lekár tajomstvo „ 13. komnaty“ prezradí - vyriekne nad pacientom ortieľ smrti aj bez eutanázie... pozn. F. Š.)
K. Sudor: Nemôže to byť potom v praxi aj otázka podplatenia dvoch lekárov?!
P. Kováč: Myslite si, že lekár v USA má potrebu prijímať úplatky v spojení so všetkými tými rizikami? Nehovorím len o USA, ale všeobecne, lebo potvrdenie ďalšieho lekára je povinnosťou vo viacerých krajinách. Pokiaľ sú lekári dobre zaplatení, takúto obavu netreba mať... Navyše je to veľmi citlivá téma. (Pán doktor, nielenže je vaša protiotázka irelevantná, lebo pre závisť zavraždil už Kain Ábela - a pre peniaze sú ľudia schopní vraždiť priamo či nepriamo, ale zároveň si tu „prihrievate aj svoju finančnú polievočku“... pozn. F. Š.)
K. Sudor: Poviem príklad pritiahnutý za vlasy - som dedičom milionára, ktorý umiera na môj vkus pomaly a chcem sa ho zbaviť. U nás je odolnosť voči úplatkom nízka.
P. Kováč: Pozrite - lekárov môžete rozdeliť do dvoch kategórií. Sú takí, ktorí nikdy nebudú ochotní podpísať takéto niečo a takí, ktorí budú. Tým neochotným v tom zabráni ich morálka.
K. Sudor: V ktorých krajinách je v súčasnosti eutanázia legálna?
P. Kováč: V Oregone v USA, vo Švajčiarsku, v Holandsku, Belgicku.
K. Sudor: Nedostáva sa asistencia lekára pri „smrti na želanie“ (eutanázia) do rozporu s Hippokratovou prísahou, kde sa uvádza „ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku“? Ak hovoríte, že nútiť niekoho porodiť nechcené dieťa je nemorálne, neakceptujete tým inú nemorálnosť - zabitie dieťaťa?
P. Kováč: Ja sa na to pozerám právnickým pohľadom. Existujú situácie, kedy obetujeme jeden záujem v prospech druhého. Ide len o to, v akom sú pomere, ktorý záujem považujeme za dôležitejší. V sebaobrane môžem usmrtiť človeka a zákon ma za to nepostihne. Otázka znie, či žena, ktorá bola znásilnená a utrpela psychotraumu, by mala byť vystavená tomu, že celý život jej bude každým pohľadom táto situácia priamo alebo nepriamo pripomínaná... Nie sú to mučivé útrapy?
K. Sudor: Vie lekár a právnik zároveň povedať, kedy začína život?
P. Kováč: Už starí Rimania riešili práva nenarodeného dieťaťa iba pre prípad, že sa narodí živé. Berte to tak, že aj trestné právo má krásny pohľad na usmrtenie plodu alebo vyvolanie potratu. Nie je predsa stíhaná smrť samotného plodu, ale ťažká ujma na zdraví tej ženy. Právny pohľad na to, kedy začína život je proste iný ako medicínsky. Povedať si, kde je tá hranica, je na dlhú debatu...
K. Sudor: Existuje vôbec presná hranica, alebo je to vždy len otázka názoru?
P. Kováč: Je to otázka rozumného kompromisu. Keby sme šli smerom od pôrodu dozadu, dostaneme sa do nejakého ani nie bodu, ale intervalu, kedy môžeme povedať, že odtiaľto dozadu je nemožné, aby ten plod prežil, lebo nie je schopný života mimo organizmu matky... (Pán doktor, hovorí vám niečo tento Cicerov citát? „Nevedieť, čo sa prihodilo prv, ako si sa narodil, znamená byť stále dieťaťom...“ - pozn. F.Š.)
Znamenie Vodnára 21.01.2009 -19. 02.2009 - vládnuca planéta UránPovinnosťou Vodnára je rozvíjať svoje intuitívne schopnosti a vytvoriť dobré vzťahy k jednotlivcom. V podstate je nosičom „vody“ - z amfory vylieva vodu života, energiu, vznešené myšlienky, idey, pokrok, múdrosť hviezd a to všetko veľkodušne poskytuje celému svetu. Všeobecne je optimisticky naladený, avšak často aj mrzutý, ak mu priatelia a rodina nerozumejú a nevedia ho pochopiť. Ľudia narodení v tomto znamení - nového kozmického cyklu (éra Vodnára - nemýliť si s New Age!), dostali od Stvoriteľa Hospodina tento dar „Tebe - Vodnár dávam predstavu o budúcnosti, aby ľudia mohli vidieť aj iné možnosti. Spoznáš bolesť samoty, lebo ti nedovolím, aby si personifikoval Moju lásku. Ale preto, že ľudom ukážeš nové možnosti, dostaneš dar slobody, aby si pomocou nej mohol slúžiť ľudom, kedykoľvek ta budú potrebovať.“
V tomto znamení sa rodí veľa duchovných liečiteľov a tvrdí sa, že v podstate každý Vodnár je od prírody liečiteľom, hoci si to iba máloktorý uvedomuje. Niet pochýb o tom, že môže zvláštnym spôsobom a uspokojujúco pôsobiť na ľudí citovo rozrušených. Dokonca aj mentálne postihnutí pacienti reagujú pokojne na jeho prítomnosť. Paradoxom však je, že Vodnári majú sklon k nešťastným a citovo neoplácaným manželstvám. Čiastočne preto, že nevedia ukázať cit a často sú nespokojní, nevedia prenášať na jednotlivcov rovnako intenzívnu náklonnosť a záujem, akú pociťujú k ľudstvu v širokom zmysle. Vodnárov názor na svet je charakterizovaný filozofickou objektivitou a nekonečnosťou. Vodnár má „dar ducha“ a hlbokú intuíciu, čo ho robí dobrým znalcom charakteru iných. Jeho myseľ je zvedavá a prenikavá. Vládnuca planéta Urán prináša tendencie slabej cirkulácie krvi v cievach, obličkách a nohách. Preto je dôležité dopĺňať stravu vitamínom C a bioflaneoidmi vrátane rutinu, aby sa posilnil venózny systém organizmu. V prevencii kardiovaskulárnych chorôb je dôležité užívať aj vitamín E po 35. roku veku Vodnára.
Denne by malo byť na stole čerstvé ovocie - pomaranče, citróny, jablká, broskyne, hrušky, hrozno, ananás. Potrava musí byť bohatá na kalcium - mlieko, tvrdé syry, horčica, sójové bôby, melasa z trniek a mandle. Bunkovou soľou Vodnára je chlorid sodný (obyčajná soľ), ktorý v tele zastáva funkciu priťahovania vody, ktorú dopravuje črevným traktom a tkanivami. Jej nedostatok zapríčiňuje nesprávnu kontrolu a distribúciu, čo sa prejaví vodnateľnosťou, katarom, hnačkami a v krajnom prípade delíriom. Pozor, obyčajná soľ sa nedostáva do krvného obehu! Nadbytok soli je príčinou tvrdnutia artérií, škaredej pleti, mŕtvice alebo problémov s obličkami. Chlorid sodný obsahuje: kapusta, špenát, špargľa, zeler, reďkovky, karotka, kukurica, šošovica, jahody, jablká, figy a morské ryby.
Ohlasy čitateľov v roku 2008Vážený pán Šteffek
Hneď v úvode Vám i Vašim blízkym želám v novom roku 2009 všetko dobré, veľa úcty, lásky a porozumenia. Náhodne som si začiatkom minulého roka kúpila časopis Vitalita a našla som článok od Vás. Veľmi ma prekvapil a zaujal. Vlastne som si uvedomila, že mi hovoríte zo srdca a mojim „sedliackym“ rozumom som pociťovala fakty a pravdu o veciach života okolo nás podobne. Nikdy som si nenašla dosť času na hlbšie štúdium filozofie a histórie, ale niečo zvnútra mi často hovorilo, ako sa mám zorientovať. Či už ide o politiku alebo vieru. Mala by som sa hlásiť ku kresťanom - katolíkom, ako dieťa som však o sebe nerozhodovala (otecko, ktorý už nežije nás ku kresťanstvu viedol), avšak keď som začala dospievať, začala som sa brániť niečomu, čo mi bolo ako dieťaťu predkladané. Veľa si nepamätám z hodín náboženstva, ale zato sa pamätám na chvíle, keď sme ako deti na príkaz otca museli ísť na svätú spoveď. Cítila som sa ako zlé dieťa, ktoré musí za niečo pykať a prosiť odpustenie za niečo, čo som svojou detskou dušou nevedela pochopiť. Pamätám sa na okamih, keď sa ma kňaz 12-ročnej, ešte nevyspelej dievčiny, pýtal na intímne veci, o ktorých som len okrajovo počula šepkať staršie dievčatá atď. Vtedy som sa vzoprela a začala sa kňazom, kostolom a spovedniciam vyhýbať. Pritom som však verila, že niečo „tam hore“ je, že niečo to všetko riadi. Teraz, už ako zrelá 52 ročná žena - matka dvoch dospelých dcér, mám svojho boha všade okolo mňa, ale hlavne v mojich milovaných horách, skalách. Nepotrebujem k tomu oltáre, ani honosnú výzdobu chrámov, môj chrám je príroda. Chodí mi mráz po chrbte z ľudí, ako je pani Anna zo Zvolena, ktorú citujete v decembrovej Vitalite. Chodí ich okolo nás veľa a chodiť bude. Ale zároveň ma teší, že súdnych ľudí je taktiež dosť, i keď niektorí mlčia. Asi nemám právo súdiť ľudí, ale nemôžem za to, že Sv. Otec Benedikt, ktorého tá pani tak obhajuje, mi svojou tvárou pripomína inkvizítora. Asi sa priveľmi rúham, ale ten dojem som nadobudla hneď prvýkrát, keď som ho po zvolení uvidela v TV. Práve vtedy som sa vrátila z hôr v Nepále. Mesiac som tam v chudobných osadách stretala ľudí, ktorí denne ťažko pracovali, aby vypestovali v kameni nejaké plodiny a mali čo jesť. Vídala som tam vychudnuté deti a zvieratá, ženy a deti v útlom veku, ktorí drvili rukami kamene na piesok... Z ich tvárí však sálala pokora, odovzdanosť s osudom a pre nás „bohatých“ mali vždy úsmev na tvári a samozrejme pokoru v očiach. Plná týchto dojmov, s pocitom nejakej bezmocnosti a viny, že žijem v našej konzumnej spoločnosti - som uvidela tú tvár. Bez nehy, úsmevu, pichľavé oči... Viem, že ani on za tú nerovnováhu na svete asi konkrétne nemôže, ale určite je nástrojom a pomocníkom v tom, aby bolo na svete toľko krívd, chudoby a nespravodlivosti. Je to tvár dychtivá po moci, majetku... Prepáčte, ak Vás oberám o čas, vecí sám o týchto veciach, ako jeden z mála odvážnych, hovoríte aj na verejnosti. Veľmi si Vás za to vážim a vždy si rada prečítam každý príspevok od Vás.
K. Š.
Dobrý večer pán Šteffek
Je nedeľa večer a ja sadám za počítač a píšem. Zaujalo ma pár článkov v časopise Vitalita. Konečne niekto, kto sa nebojí povedať pravdu, alebo lepšie povedané, pozrieť sa pravde do oči. Akej? Som z veriacej evanjelickej rodiny. K tomu, aby som verila i ja, ma nik nenútil, ale akosi som cítila potrebu tak učiniť. Moja nebohá prababka bola silne veriaca a ja som ju veľmi rada počúvala, ako rozprávala príbehy z Biblie.
Vy ste v článkoch písali a zmienili sa o katolíckej cirkvi. Nuž niečo pridám aj ja z vlastnej skúsenosti. Študujem práve VŠ na Katolíckej Univerzite. Určite si poviete: prečo? Je to jednoduché, skončila som bakalára, no a ďalej nám tento odbor neakreditovali, a tak som pokračovala tu, na Katolíckej. Píšete pravdu. Ti, čo sa bijú do pŕs, akí sú nábožní, to sú ti najväčší farizeji. Poznám mnoho katolíckych rodín, ani jedna nežije životom, ktorý kážu žiť ich encykliky. Viete, mala som aj skúšku z náboženstva a bolo mi do plaču, keď som sa to mala naučiť. No, ale ako sa vraví, kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Určite sa pýtate, prečo som si zvolila práve túto univerzitu? Viete, ostala som so synom sama a nemám prostriedky na štúdium, za ktoré sa platí. Tu sa chvalabohu aspoň neplatí. Nuž preto. Sama som bola svedkom, keď učiteľ teológie bez milosti vyhodil telesne postihnutého žiaka zo skúšky a to len preto, že jeho práca nebola podľa predstáv katolíckej cirkvi, t.j. neobsahovala ich encykliky. Neumožnil mu, no už keď bola práca zlá, tak aspoň ústnu skúšku. Musel chudák nanovo prísť. Nezaujímalo ho, ako sa sem dopraví, či bude mať s kým prísť. To sme ľudia!!!??? Vlastne to je katolícka cirkev. Len toľko som chcela k tej problematike. Viete, je toho ešte veľa, ale načo to písať. Ja a asi nik iný to už nezmeníme, snáď už len čas.
R.M.
Vážený pán Šteffek
Čítam Vašu stránku na internete, fascinuje ma. Skláňam hlavu pred Vašou odvahou. Aké máte podmienky, keby som chcela vypracovať osobný horoskop? Zaujímalo by ma, čo ma čaká. Veľmi veľa ľudí ma nenávidí a ja nechápem prečo, lebo im nič nerobím. Moja priateľka jasnovidka hovorí, že som úplne iná ako oni a vraj mám výnimočný dar zhora. Keby som si viac verila, ten dar sa rozvinie. Prajem všetko dobré.
D. M.
Vážený pán Šteffek
Dovoľte mi v prvom rade vysloviť Vám obdiv a vďaku za odvážne a výsostne „trefné“ články Človeka s otvorenou hlavou a bystrým úsudkom, umocneným hlbokými vedomosťami súvislosti, uvádzané vo Vitalite. V dnešnej dobe „neprebudených“ ľudí na mňa Vaše články pôsobia veľmi motivujúco a občerstvujúco. Zvlášť Vaše postupné odhaľovanie megapodvodu zvaného Katolícka cirkev. Ale vďaka za všetko, čo nám vo svojich článkoch sprostredkúvate.
P.P.
Vážený p. Šteffek
Ďakujem veľmi pekne.
Ja som už zvládla väčšiu časť karmy a bolo to veľmi ťažké. Moja cesta je naozaj duchovná. Za posledných desať rokov som sa veľmi zmenila. Je zo mňa krotký baránok. Za celkovú zmenu vďačím mojej priateľke jasnovidke. Je to osoba, ktorej vďačím za život a všetky ťažké situácie som zvládla za jej pomoci. Moja priateľka hovorí, že som dobrá žiačka a ako učiteľku som ju dávno preskočila.
Mužmi som obletovaná, označujú ma za dobrú partiu, dievča do voza aj do koča s peknými očami a úsmevom. Lenže, každý si mysli, že som dobrá len na potešenie a ja to neznášam. Som veselá, v prítomnosti mužov musím veľmi kontrolovať svoje správanie, pretože ma neraz zle pochopili. Slobodná som preto, lebo 22 ročnej mi diagnostikovali otravu olovom a dávali mi len dva roky života. 27-ročná som počula tú krásnu vetu od lekára - Miroslavka ste mimo nebezpečenstva, - ale mala som zákaz mať deti, resp. bolo by dobré nevydať sa. Pred pol rokom moje ochorenie vypuklo naplno, po všetkých stresoch, pri vyšetrení sa ukázalo, že som laboratórne mŕtva. Momentálne je dobre, vždy ma postavia na nohy len bylinky. Musím byť silná, dostala som od Stvoriteľa ťažkú úlohu a ja ju musím dotiahnuť do konca. Naďalej budem čítať Vaše články na internete. Nachádzam tam odpovede na otázky, ktoré mi bežný smrteľník nevie zodpovedať. Ešte raz ďakujem, prajem všetko dobré.
M.