Ide výslovne o duchovnú prapodstatu, ktorú vložil Stvoriteľ do prototypu človeka - Adama a Evy. Osud indivídua, ktoré bolo splodené pod zákonom príčiny a následku (kauzálny zákon) je veľmi komplikovaný a obsahuje v sebe vždy spojenie s telesným aj nestelesneným Egom... Preto je Ego vždy uvedené do určitých podmienok a rodiny, s ktorou je spojené, a ku ktorej má určité vzťahy. Nikdy nezabúdajme na to, že krv je nositeľom Ega! V našom tele, od okamžiku jeho vzniku až do posledného úderu srdca, prebieha nespočetné množstvo udalostí. Je to zvláštny a obdivuhodný svet vo vnútri nášho tela, ktorý má svoje vlastné riadenie, vlastnú inteligenciu a spoľahlivo funguje bez toho, aby bol závislý na našej vôli a rozume. Počas detstva - do 14. roku nevytvárajú červené morkové kosti všetky krvné telieska, ale väčšinu dodáva thymus (tzv. dojčenská žľaza, čí brzlík - je riadiaci orgán nášho imunitného systému), ktorý sa neustále zmenšuje, avšak schopnosť vytvárať osobnú krv u dieťaťa sa zväčšuje. Thymus obsahuje prebytok krvných teliesok, ktoré rodičia odovzdávajú dieťaťu, a preto sa Ono nepredstavuje ako individualita - necíti sa ako „Ja", pokiaľ si svoju krv nevytvára samo. Predmetná žľaza s narastajúcim vekom stále viac atrofuje a až v 14. roku života inkarnovaný človek dosiahne pocit „Jástva", lebo od tejto chvíle je krv tvorená a ovládaná jeho Egom.
V období od 7. do 14. roku si telo „našetrí" nadmerné množstvo látok (z prijímanej potravy) a prebytok sily, ktorá je vedená k jeho pohlavným orgánom a pripravená, keď sa uvoľní telo pocitové (obdobie puberty). Táto pohlavná sila sa ukladá v krvi počas tretiny sedemročného obdobia a v tej dobe sa súčasne vyvíja „svetelný éter" (nositeľ krvnej teploty), preto telo nie je ani horúce ani studené... V rannom detstve síce prekračuje krv ľahko normálnu teplotu, ale počas obdobia silného rastu je to opačne.
Všeobecne však u mládeže niekedy vášeň a temperament spôsobený prehriatím krvi vyháňa Ego (ľudovo sa tomu hovorí „návaly" alebo „prekypenie" temperamentu a tomu, čo z toho vzíde sa povie, že „stratil hlavu" - nebol schopný myslieť...). Stáva sa tak vtedy, keď vášeň, hnev alebo temperament „rozpáli krv", a tým „vyženie" Ego z tela (vtedy dotyčný človek stratí nad sebou kontrolu)! Navonok sa potom Ego prejavuje tak, akoby mu chýbal vedúci vplyv myšlienok, ktoré majú za úlohu čiastočne brzdiť impulzy. Iba ten môže jasne myslieť, kto si zachová chladnú myseľ a nedovolí, aby jeho Ego bolo „vyhnané" z tela v dôsledku návalu hnevu. Na túto skutočnosť máme dochovaný jasný odkaz a varovanie v Biblii (...„a Stvoriteľ sa opýtal Kaina: „Prečo si sa tak rozpálil hnevom? Pamätaj, že ak budeš dobrý, budeš aj príjemný. Keď však nebudeš konať dobro, hriech stojí vo dverách - zmocní sa ťa žiadostivosť a ovládne zlo!").Telo žiadostí je polaritou Ega a obracia ducha v sebectvo. Len keď má krv normálnu teplotu (okolo 37°), môže Ego používať krv ako nositeľa vedomia. Táto súvislosť Ega s krvou je zreteľná pri „začervenaní sa hanbou", čo je veľmi výrečný dôkaz, keď je krv vháňaná do hlavy - prekrvuje síce mozog, ale zároveň ochromuje myslenie. Taktiež strach je stavom, ktorý prebúdza v Egu potrebu, aby sa chránilo pred nebezpečenstvom vonkajšieho sveta („krvi by v ňom nedorezal", zvykne sa hovoriť). Strach teda sťahuje krv do ústredia a človek bledne (krv mu chladne, chveje sa hrôzou, cvaká zubami tak, ako pri zníženej atmosférickej teplote). Pretože krv opustí povrch tela - stráca na teplote, a tým je myšlienková činnosť znova zabrzdená. V horúčke zase vyvoláva nadmerná teplota delírium... Ak chce teda Ego myslieť - vháňa správne oteplenú krv k mozgu. Bez teplej krvi sa Ego nemôže nijako prejaviť. Správna teplota na prejavenie Ega neexistuje, pokiaľ nebol osobný intelekt zrodený z „makro intelektu", čo sa deje okolo 21. roku života (preto v minulosti mužskí adepti skladali tzv. „skúšku dospelosti" vo väčšine národov. U žien bola táto hranica jasne určená prírodou - menštruáciou a tehotenstvom). Všeobecne však tento vek stanovilo ako dospelosť aj novodobé občianske právo.
VITALITA: Z príbehu bratovraždy sú pre ľudstvo a každého človeka platné varovné slová Stvoriteľa: „Čo si to urobil?! - Hlas krvi tvojho brata volá ku mne zo zeme!"...V súčasnej dobe, v ktorej väčšina ľudstva nedôstojné živorí, by si mali konečne tieto slová Stvoriteľa zobrať k srdcu ako Memento všetci tí, čo sa od vraždy Krista až doteraz pasovali na vládnucu elitu sveta - počnúc reprezentantmi politiky, ekonomiky, finančníctva, vojenstva, cez vodcov všetkých náboženstiev a končiac pápežom vo Vatikáne! To všetko sú potomkovia Kaina, preto nikomu z nich nič nehovorí krvné puto človečenstva. Hoci sa sami ovešali zlatom a drahými kameňmi vrátane stánkov toho svojho „kostolného boha" - nie je to pravý Boh Stvoriteľ - ale ich nenásytný boh Mamonu a po krvi bažiaci Moloch! Všetko hmotné bohatstvo, ktoré táto samozvaná elita sveta dočasne vlastní - pochádza zo zločinov a mora preliatej krvi nevinných ľudí nasiaknutej v zemi, ktorá volá Stvoriteľa po spravodlivej odplate... Melánia, jedna z detských aktérok zjavenia Matky Božej v La Salette, predpovedala, že až prepuknú veľké prírodné katastrofy, stane sa večné mesto Rím sídlom Antikrista... (Ľudia, nezdá sa vám, že tá doba je už tu?)!
Staré národy poznali, že styčný bod každého Ega vo fyzickom tele spočíva v krvi. Preto sa žiadny „cudzinec" nemohol s nimi spojiť, pokiaľ „svoju krv nezmiešal s ich krvou", ak sa chcel stať jedným z nich. Mozog a nervová sústava sú najvyšším výrazom „pocitového tela". Vyvolávajú obrazy vonkajšieho sveta, ale v duchovnej tvorivosti - obrazotvornosti prináša krv látku pre obrazy. Preto, keď sú myšlienky v činnosti, prúdi krv do hlavy. To isté platí aj pre rodinu, - krv uchováva obrazy predkov a potomkov po celé generácie, lebo v nich prúdi spoločná krv. Takže duchovné obrazy „urobené" pradedom, dedom, otcom, sú vytvárané tiež synom pomocou rodinného ducha, ktorý žije v hemoglobíne krvi. Takže vidí nielen sám seba ako pokračovanie dlhej rady svojich predkov, ktorí v ňom žijú, ale aj všetky udalostí minulého života rodiny tak, akoby pri tom bol... Práve pre túto spoločnú krv hovoríme o človeku, že žil po všetky generácie, lebo pomocou krvi mali jeho potomkovia prístup k pamäti rodu a prírody, kde bol uchovaný záznam o udalostiach jeho predkov (viď dlhovekosť patriarchov...), čo znamená, že v skutočnosti nežili tak dlhý vek, ale žili vo vedomí svojich potomkov. Keď však v pamäti potomkov vybledla spomienka na svojich predkov, povedalo sa, že zomreli (napr. „A živý bol potom Noe po potope ešte 350 rokov a všetkých jeho dní bolo 950 rokov a umrel...).
Prirodzená jasnovidnosť poukazovala, že príbuzenské sobáše uchovávali vedomie vnútorného sveta (viď dejiny Egypta, Grécka, Ríma...). Sobáše medzi príbuznými sa uzatvárali až do nedávnych čias. Napr. u Rómov uzatvárali sobáše len v okruhu svojho kmeňa. A čím bol kmeň menší, tým väčšia bola v ňom rozvinutá jasnovidnosť... Predchádzajúce rasy sa neodvažovali odporovať nariadeniam, ktoré vychádzali od tzv. „kmeňového boha" - oddávať sa mimo svoj kmeň. A nemali ani sklon to robiť, lebo boli bez intelektu. Pôvodní Semiti boli prví, ktorí si vypestovali vôľu a spájali sa s dcérami mužov iných kmeňov a tak marili úmysly svojho „rasového ducha". Za to boli ako zločinci vyvrhnutí, lebo nadbiehali „cudzím bohom".
VITALITA: Hovoríte o rasovom, rodinnom, kmeňovom, skupinovom a individuálnom duchu. Môžete tieto pojmy v krátkosti čitateľom priblížiť?
Leviticus píše, že: „Židom sa zakazuje požívanie krvi, pretože duša každého tela spočíva v krvi..." (17:11-14). Takmer všetko podľa zákona krvi očisťované býva a bez vyliatia krvi niet odpustenia..." (Žid.9:22) - Teda Ego pracuje bezprostredne pomocou krvi. Rasový duch riadi rasy svojou „prácou" v krvi tak, ako vedie skupinový duch zvieratá pomocou krvi... Tak isto Ego ovláda svojho majiteľa, ale s tým rozdielom, že Ego pracuje pomocou teploty krvi bezprostredne, zatiaľ, čo rasový duch (napr. kmeňový alebo rodinný duch pôsobí pomocou vzduchu, vdychovaného do pľúc, (Stvoriteľ vdýchol „do úst človeka") a tak zaistil rasovému duchu prijatie.
U Židov bol až do Kristovej doby „rasový duch" oveľa silnejší než „duch individuálny". Dovtedy každý Žid myslel na seba samého najprv ako na člena určitého kmeňa alebo rodiny. A jeho najväčšou pýchou bol tradíciou živený pôvod, že pochádza zo „semena Abrahámovho"... Až vydaním zákonov, ktoré zakazovali príbuzenské sobáše, bola do všetkých rodín na Zemi zavedená cudzia krv a tá postupne vymazala schopnosť jasnovidnosti, ktorá delila ľudstvo na skupiny. Patriotizmus bol vystriedaný altruizmom (jeho domovom je srdce) a tak rodinná príslušnosť vymizla ako následok miešania krvi...
Z toho vyplýva, že vpravenie (aj transfúzia) cudzej krvi do tela, zoslabuje pevnosť „skupinového ducha" a zničí buď formu alebo schopnosť množenia. Preto napríklad sekta Jehovistov striktne zakazuje svojim členom prijať hoci aj v ohrození života transfúziu krvi (aby „práca" sekty - „vymývanie mozgu" nevyšla nazmar), lebo cudzia krv mení osobnosť, Ego človeka!
Ľudský duch je individualizovaný - je Egom, vyvíja slobodnú vôľu a zodpovednosť. Je do fyzického stelesnenia vtiahnutý zákonom príčiny a následkov, preto stojí nad mocou rasového, spoločenského či rodinného ducha. Premiešaním cudzej krvi sobášmi jednotlivcov rôznych kmeňov a národov pomáhajú „vodcovia ľudstva" (mocenská elita) vylúčiť z krvi rodinného, kmeňového alebo národného ducha, a tým tiež jasnovidnosť. Táto strata je však určitým ziskom, lebo energia človeka bola stiahnutá do hmotného sveta a človek môže pozemské učenie lepšie chápať, než keby bol rozptyľovaný pohľadmi do duševných svetov (teda je ľahšie manipulovateľný...). Čím viac človek pestuje svoje „Ja", tým viac sa oslobodzuje od rodinného a rasového ducha v krvi - tým viac sa stáva sebestačným občanom či svetoobčanom tejto Zeme. Pokiaľ milujeme iba svoju rodinu a svoj národ, nie sme schopní milovať druhých, lebo sme zviazaní putom príbuzenstva a otčiny. „Rasový duch" ešte stále žije v človeku a pracuje v ňom. Čím je však pokročilejší národ, tým viac slobody sa dostane jednotlivcovi. V krajinách, v ktorých sú národy najsilnejšie spútané, je rasový duch najmocnejší u židov a arabov.