Cirkev tým priznala až tragikomickú neznalosť duchovných vecí! Pád do pohlavnosti bol nutný pre vybudovanie mozgu človeka. Ak by „neochutnali" zo stromu poznania dobrého a zlého, neexistoval by na Zemi život! Bol to akt poznania nielen svojej nahoty, rozdielnosti pohlaví, ale aj toho, že v rajskej záhrade dovtedy žili ako pokusné bytosti v totálnej nevedomosti. Veľmi dlho pred stvorením ľudského páru, ako hovorí Genezis, bola Zem nevzhľadná, pustá a tma bola nad priepasťou. Iba „duch boží" sa vznášal nad vodami - Stvoriteľ ju pripravoval pre život človeka... Urobil dve svetlá, aby osvetľovali Zem: To väčšie (Slnko), aby správu držalo nad dňom a menšie (Mesiac), aby držalo správu nad nocou a tiež hviezdy. Tak vznikol večer a bolo ráno - štvrtá epocha tvorenia. Potom rozkázal: „Vydajte vody hmyz duše živej"...
A odvtedy sa už prvá matrica na svete, malá morská riasa v oceánoch prehistórie pozerala k Slnku (k Stvoriteľovi) ako ku zdroju života. Odovzdávala sa mu, aby prežila a na vodách prapočiatku posvätila tento dedičný zákon materstva z lásky - „život". Právom možno teda povedať, že celé ženstvo si vo svojej prirodzenej telesnosti pripomína túto vznešenú potrebu hĺbky, potrebu slnečného modelu k posväteniu a zvečneniu života. Odvtedy príroda dáva vajíčku a semenu veľkú slnečnú silu, svetlo, teplo a život rovnako, ako toto všetko dáva na jar pôde na planéte Zem.
V mene tejto dogmy a po vzore Kaina, vyhubila elita Cirkvi od získania moci pred pätnástimi storočiami svojou chamtivou ideológiou stámilióny ľudí na celej Zemi.VITALITA: V podstate prvý ľudský pár spoznal pozitívnu stránku sexuality. Čo však tým vlastne stratil, okrem vyhnania z raja?
Človek mal síce fyzické telo, ale nebol si vedomý rozmnožovania, narodenia, straty fyzického tela smrťou, ani znovuzrodenia, lebo nemal dobudované „životné telo" (ako prostriedok množenia, ktoré priťahovalo ich pohlavia k sebe v rôznych ročných obdobiach), na tom ešte „pracovali" anjeli a využívali najpriaznivejšie slnečné (k sexu) a mesačné (k počatiu) sily v dobe plodnosti. Na začiatku bolo pohlavné spojenie človeka neuvedomelé, ale neskôr vytvorilo okamžité fyzické poznanie. Obdobie tehotenstva nebolo spojené so žiadnymi poruchami a pôrod bol bezbolestný počas hlbokého spánku matky. Ani narodenie a smrť nebolo spojené so žiadnym prerušením vedomia, keďže bolo riadené do vnútra. Fyzické veci vnímal človek duchovným spôsobom tak, ako ich vnímame dnes my počas sna, pričom sídli celé naše vnímanie v našom vnútri. Až vtedy, keď sa „otvorili oči" Adamovi a Eve, ich vedomie bolo riadené navonok - tým sa zmenili ich životné podmienky platné pre fyzický svet. Rozmnožovanie už nebolo riadené anjelmi, ale ľuďmi, ktorí však nepoznali účinok slnečných a mesačných síl. Človek začal tiež zneužívať sexualitu, lebo ju používal k ukojeniu zmyslovej rozkoše a následkom toho sa začali aj dovtedy nepoznané bolesti spojené s pôrodom (na ktoré bola „mužena" Eva upozornená: „Veľmi rozmnožím bolesti tvoje - s bolesťou budeš rodiť deti!" ).
VITALITA: Človek bol z raja vyhnaný preto, aby neochutnal ovocie zo stromu života - a bol by živý na veky... Čo by sme si mali dnes predstaviť pod tým „stromom života", ktorý stál uprostred raja ?
Na túto a podobné otázky by mala predovšetkým dávať odpovede kresťanská Cirkev na čele s pápežom, ktorému koncil schválil „titul zástupcu Boha na Zemi" - našťastie, iba toho ich „kostolného a ideologického boha mamonu" a nie Stvoriteľa Nebies a Zeme! Preto si pápež osobuje právo a dovoľuje strašiť fanaticky veriace stádo Peklom, lebo si je vedomý, že ono existuje na Zemi vďaka Cirkvi, ktorej stojí na čele. Táto cirkev sa od prvopočiatku svojej existencie nedržala učenia Krista. Odvtedy je každý jej čin ornou pôdou zákona príčiny a účinku - zožne teda to, čo si zasiala za takmer dve tisícročia...Čitateľ by si mal uvedomiť, že Biblia (je poskladaná kniha nielen z mnohých historických udalostí, faktov, dochovaných písomne či ústne z pradávnych civilizácií, ktoré tu na Zemi žili, ale aj účelovo zneužitých a vymyslených...). Preto nie je svätou knihou diktovanou duchom svätým! Teda ani Genezis, ktorá je napísaná obraznou rečou. Čitateľ si pri troche obrazotvornosti ľahko môže predstaviť mužský falus (ako strom) uprostred raja (pohlavia ženy) a jedenie ovocia (ako sex)...
Adam a Eva mohli rozmýšľať pomocou fyzického mozgu aj množiť sa, čo však neumožnil Stvoriteľ anjelom a tí sa zo žiarlivosti vzbúrili proti Stvoriteľovi a tak došlo k ich „pádu". Pretože vedomie človeka bolo vnútorné, vstúpil duch anjela (Lucifera) cez dvojitú „hadovitú" miechu do mozgu Evy ako had a slovami (viď. Gen.3:l-7), prebudil jej obrazotvornosť a „otvoril oči"... Zjavil jej vlastné nahé telo aj telo Adama a naučil ju ako môže s mužom premôcť smrť (súložením), tvorením nových bytostí... a tak sa ich smrť nemohla dotknúť, lebo ako Stvoriteľ - mohli podľa vlastnej vôle tvoriť („človek stvorený je ako jeden z nás, vie dobré aj zlé"...). Boli si vedomí nielen seba a hmotného sveta, ale tiež si uvedomovali bolesť a smrť. Zároveň sa učili rozoznávať vnútorného človeka od vonkajšieho obalu, ktorý sa tak dlho mení (inkarnuje), ako si to vyžaduje jeho vývoj...
Človek prestal byť „robotom" a stal sa slobodne mysliacou bytosťou -za cenu slobody, bolesti, choroby a smrti. K poznaniu smrti dospel náhlym zlomom, ktorý sa odohral v jeho vedomí - keď zabil Kain brata Ábela. Avšak definitívne, keď bol po smrti prenesený do vyšších svetov a odtiaľ pri novej inkarnácii (narodení) zase prenesený naspäť do sveta hmotného.Už pri delení pohlaví sa muž stal výrazom vôle, ktorá je jednou časťou dvojnásobnej duševnej sily - žena vyjadruje zase druhú časť, obrazotvornosť. Keby žena nemala žiadnu obrazotvornosť (kresťanská cirkev dlho polemizovala o tom, či má žena vôbec dušu...), nemohla by vo svojom tele vybudovať nové telo. Ak by spermia nebola stelesnením ľudskej vôle, nemohla by tiež spôsobiť preniknutie, a tak začať zárodočný proces, ktorý sa prejavuje v postupnom zväčšovaní vajíčka. Tieto podvojné sily vôle a obrazotvornosti sú nevyhnutné k splodeniu telesnej schránky, do ktorej sa presťahuje nesmrteľná duša inkarnovaného človeka. Pokiaľ človek používal k plodeniu naplno podvojné pohlavné sily, nemohol pre svoj duševný vývoj nič urobiť. Avšak neskôr časť, ktorá nebola pohlavnou silou spotrebovaná, použil duch k vybudovaniu mozgu a hrdla, aby sa nimi mohol prejavovať. Tento duch, ktorý vybudoval mozog pomocou pohlavných síl riadených do vnútra, aby týmto mozgom dosiahol poznanie fyzického sveta - živí a buduje tiež dnešný mozog. Ten sa uchyľuje od svojej cesty iba tak ďaleko, ako ďaleko by sa mal pri plodení riadiť navonok... Človek ho však zdržiava sebeckým účelom. Preto sila idúca navonok, aby vytvorila druhú bytosť - je láska, ale človek vydáva zo seba iba časť svojej lásky a zvyšok si sebecky zadržiava a používa ju k vybudovaniu svojich vnútorných vyjadrovacích orgánov, k zlepšovaniu samého seba. Tak sa jeho láska stáva sebeckou a zmysluplnou. Iba anjeli milujú bez žiadostivosti - človek však musí prejsť sebectvom. Musí požadovať a sebecky sa dopracovať k múdrosti, aby na vyššom stupni dosiahol nezištnosť.