Jeho „bohorovné" vyhlásenie ma šokovalo. Platí teda stále to staré príslovie: Mundus vult decipi - Svet chce byť klamaný! Bývalý Veľký inkvizítor a súčasný pápež si „šliape" po jazyku a zároveň sa takto pasoval pred celým svetom za top farizeja. Ak by boli jeho slová pravdivé, potom by už neexistoval nielen Vatikán, ale ani zlo na tejto planéte, ktoré vyvoláva práve viera v rôznych „bohov"... V zjavení (Apokalypse) Ján varuje pred falošnými prorokmi. Dovolím si povedať, že ti majú sídlo vo Vatikáne a pasovali sa za Elitu sveta, ktorá Peklo na Zemi stvorila a neustále udržiava „pekelný oheň" na všetkých štyroch stranách sveta... Z toho vyplýva, že "Mea culpa" platí len pre stádo veriacich, ale neplatí pre duchovenstvo a pápeža!Nakoľko Benedikt XVI. v duchu svojich predchodcov naďalej ohlupuje veriacich ľudí, klame a predstiera, že kresťanská rímskokatolícka cirkev je tu pre ich spásu a blaho - tak ako dôkaz opaku uvádzam zopár historických faktov a citátov:
Pius IX. vydal r. 1864 Syllabus (je to v podstate zbraň proti rozumu a vzdelanosti), ktorý hlása a učí, že:
1) Cirkevná moc musí svoju autoritu presadzovať bez súhlasu alebo povolenia svetskej moci, cirkev má právo použiť silu a znovu nastoliť inkvizíciu („Sväté officium" - dnes „Kongregácia pre otázku viery").
2) Katolícke náboženstvo musí byt chápané ako jediné štátne náboženstvo a všetky ostatné musia byť zakázané (o to isté sa usiluje sionizmus so slobodomurármi a illuminátmi...).
3) Odsudzuje všeobecné hlasovacie právo.
4) Duchovenstvo nepodlieha žiadnym bežným občianskym ani trestným súdnym tribunálom.
5) Suverenita národov, sloboda svedomia a všetky moderné slobody cirkev odsudzuje.
6) Inkvizíciu vykladá ako logický dôsledok celého ortodoxného systému - ako súhrn ducha cirkvi. „Až to bude umožnené, cirkev znova zavedie inkvizíciu"...
V roku 1870 bola na vatikánskom sneme vyhlásená dogma o pápežskej neomylnosti za článok viery... Tým bola vyhlásená vojna všetkému slobodnému mysleniu. Pápež Pius IX. zvolal 1. Vatikánsky koncil a na ňom vyhlásil dogmu o zvrchovanej moci rímskeho pontifa. Dogma bola prijatá a pápež bol koncilom vyhlásený ako „zvrchovaný vládca celého sveta"! Je bohom nadaný a nadradenou autoritou, nemá právo oddeľovať politiku od panstva viery a morálky.
Inocent III. vyhlásil dogmu, že Rímsky pápež zastupuje nielen človeka, ale aj pravého Boha na tejto Zemi. Pápež je korunovaný trojitou korunou - ako kráľ neba, zeme a pekla...
Bonifác VIII. vydal bulu UNAM SANCTAM, v ktorej hovorí: „Rímsky pápež je sudcom všetkých ľudí, ale on nemôže byť súdený nikým... Každý, kto chce získať spasenie, musí sa podriadiť rímskemu pápežovi... A pokiaľ je reč o Kristovi, musí to byť potvrdené ešte mnou... Ja mám autoritu Kráľa kráľov, som nad všetkými, takže Boh sám a ja, Zástupca Boha, tvoríme jednotu. A ja som schopný urobiť všetko, čo môže robiť Boh. A preto som Boh"...
Tieto výroky pápežov sú plne platné a záväzné dodnes - neboli nikdy žiadnym pápežom odvolané, zrušené, spochybnené, ani Bula UNAM SANCTAM a ďalšie. Preto si dovolil už jezuita F. Ribadenera o vzájomnom vzťahu náboženstva a politiky povedať: „V spoločnosti, kde väčšina obyvateľstva je katolícka, je svetská politika celkom zbytočná!"
VITALITA: V našich rozhovoroch ste spomenuli amerického psychológa, ktorý tvrdí, že človek vôbec nemá to, na čo je taký hrdý - totiž slobodnú vôľu.
Áno, toto tvrdenie som doplnil... - keď duša človeka dostane pokyn, že sa bude inkarnovať, má jedinú slobodnú vôľu, a síce, vybrať si matku, z ktorej sa chce narodiť. To je zákon našej planéty... To ostatné zostáva tabu, lebo spolu s matkou dieťa získa rodinu, rodnú reč, krajinu, spoločenské zriadenie, status quo, výchovu, politickú a náboženskú ideológiu... A to je memento pre všetkých politikov a prezidentov štátov súčasného sveta! Ľudského ducha determinuje vonkajší svet, to znamená, že jeho obsah určuje spoločnosť, v ktorej človek žije - teraz je to demokracia, politika a náboženstvo. V ničom sa teda človek (občan) nemôže rozhodnúť len podľa seba, ale vo svojom konaní sa často riadi mienkou a názormi, ktoré mu vnucujú vo dne v noci masmédiá (tlač, rozhlas, televízia...). Z toho však jasne vyplýva skutočnosť, že politiku sveta neriadia navonok volení prezidenti - tí sú iba vykonávateľmi pokynov a príkazov Svätej stolice a Rádu jezuitov. Veriaci ľudia nielen v minulosti, ale ešte ani dnes nevedia o praktikách tohto rímskokatolíckeho systému takmer nič... Pretože pre Vatikán je otázka času iba trpezlivým vyčkávaním, lebo svoje ciele plánuje na stáročia dopredu, počas ktorých zbohatla a stala sa najbohatšou inštitúciou tejto planéty, zároveň tak uchopila všetku svetskú moc do svojich diabolských rúk. Sám katolícky gróf Kalergi-Coudenhove priznal, že: „Katolicizmus je fašistickou formou kresťanstva. Katolícka hierarchia spočíva plne a bezpečne na vodcovskom princípe, ktorá má „neomylného" pápeža ako doživotného veliteľa na čele". (Kalergi: Crusade for Pan-Europe, str. 173).
VITALITA: Jar prišla oveľa skôr a "zaskočila" nás svojou blahodarnou krásou. Vidieť to hlavne na bujarej mládeži, ktorá sa naplno oddáva nielen slnečným lúčom, ale aj láske. Čo k tomu môže povedať astrológ...?
Astronomická jar nastala 22. marca o 0:59:16 hod. vstupom Slnka (energia, vitalita) do jarného bodu znamenia Barana, ale Venuša (láska, cit, neha) tu bola o štyri dni skôr (18.) a Merkúr (rozum, myslenie) sa tu ocitol až 11. apríla. Obe planéty v ľuďoch vzbudzujú tieto nádherné pocity. Naša Zem vtedy dostáva gigantickú silu z Vesmíru - sexuálnu energiu, ktorej podlieha všetko, čo sa na nej nachádza a žije. Tak to určil Stvoriteľ... Túto energiu vytvára Slnko. Mesiac zase prepožičiava človeku základné city a inštinkty.V čase prechodu Venuše cez znamenie Býka hovorievame o mesiaci lásky. Ja osobne si vtedy rád spomeniem na našich múdrych predkov - starých Slovenov, ktorí toto obdobie, keď vďaka božskému Slnku rozkvitá celá príroda - nazvali Kveten a mesiac pomenovali Máj (podľa bohyne máji - symbolu ilúzie a mámenia), lebo v tých časoch sa odohrávalo to isté, čoho sme svedkami neustále, teda aj dnes. Planéty - Venuša, Mars, Pluto a ich tranzity cez znamenia zverokruhu, osobné domy a vzájomné aspekty, zodpovedajú za sexualitu a vzťahy medzi mužom a ženou. Preto nie je náhoda, že prvú ľudskú polaritu nazval Adam „Mužena" (keď mu priviedol Stvoriteľ Evu).
Venuša reprezentuje ženský princíp, pasívnu sexualitu. Jej „zbraňou" je cit, neha a oddanosť. Sexualita je spojená s láskou, citom a splynutím. Mars predstavuje mužský princíp, aktívnu sexualitu. Jeho „zbraňou" je energia, pudovosf a dobyvačnosť. Pre sexualitu mu chýba viac-menej zložka citu, ktorá je silne rozvinutá u Venuše. Preto ho Venuša priťahuje a usmerňuje jeho energiu. Pluto transformuje sexualitu do inej podoby - počatia. Jeho energia je najprudšia a pretvárajúca. Orgazmus, v ktorý vyvrcholí sexuálny pud muža a ženy, tvorí bod úľavy a naplnenia. Sexualita je teda dielom Marsu (pud, túžba), Venuše (vzťah, spojenie) a Pluta (premena, novorodenec).
Preto sexuálny pud hýbe všetkým živým, vyvoláva v ľuďoch tvorivosť a je aj obnovovateľom mladosti. A naopak, pri ochabovaní sexuálnej spôsobilosti klesá každá tvorivosť priemerného človeka (napr. u umelca sa transformuje do duchovnej sféry).
Pre kvalitné prežívanie sexuálneho života je potrebné, aby obe zložky (Venuše a Marsu) boli rovnomerne vyvážené. Že to tak v bežnom živote nie je, nás presviedčajú rozvodové štatistiky. Hlavnú vinu za sexuálnu disharmóniu však nesie každý jedinec sám. Keby poznal základné pravidlá astrológie, nemuseli by manželstvá stroskotávať v takej miere. Skúste sa zamyslieť: „Koľkí z vás majú v harmonickom znamení zverokruhu svojho partnera/ku"? Osobný horoskop každému prezrádza aj oblasť sexuality a manželstva - akými skúškami v živote bude musieť prejsť podľa uvedených planét. Začne to v puberte, keď si svojho „osudového partnera" vyberáme vlastnou slobodnou vôľou (vtedy sme akoby slepí a hluchí voči každej dobre mienenej rade a agresívni voči kritickým slovám iných). Ako dopadneme, o tom vypovedá (okrem iného) konštelácia medzi Venušou a Saturnom. Vo svojom živote a praxi som našiel indície aj odpoveď, prečo tomu tak je. Do manželstva vstupujú v prevažnej väčšine disharmonické páry, aby sa podrobili spomenutým skúškam a splatili si vzájomne karmické dlhy. V priebehu manželského spolužitia však každá disharmónia vo vzťahu vypláva na povrch. Sexuálna príťažlivosť - pudová láska sa stráca, odrazu si dvaja nemajú čo povedať, city chladnú, nastupuje ľahostajnosť, nezáujem alebo špekulácie a zostáva iba nádej na zlepšenie vzťahu kvôli deťom... To je však druhý veľký omyl! Vedomé ubližovanie si a utrpenie napokon predsa len končieva rozvodom.