VITALITA: Aký je názor astrológa na cirkvou propagovanú „výhradu svedomia" a „protiinterrupčný zákon", na ktorom stroskotala predchádzajúca koaličná vláda?
Z doterajšieho politického vývoja jasne vyplýva, že po roku 1989 sa prejavila snaha našich „demokratických politikov“ ožobračovať národ v prospech komunistických špičiek, západných monopolov a Vatikánu. Podarilo sa im to dokonale... Dnes mladí ľudia pre všeobecnú drahotu a nezamestnanosť nemajú takmer šancu získať byt, založiť si rodinu a mať deti, ktorým by zabezpečili slušný život na úrovni technickej vyspelosti tretieho tisícročia. Namiesto riešenia týchto osudových problémov národa a zabezpečenia jeho prežitia politici a cirkev sa zaoberali pármi gayov a lesbičiek, aby mohli uzatvárať manželstvá (právne rovnocenné s manželstvom muža a ženy), aby si mohli adoptovať a vychovávať deti a vo „výhrade svedomia" presadzovali, aby lekár (kresťan) odmietol vykonať interrupciu... Tieto absurdné anomálie sa riešili všade v západnom svete - v podstate ide o výsmech civilizácie a ľudstva.
Demokracia aj cirkev však potrebujú ku svojej manipulácii prílev nových ľudí, ktorí by na nich ďalej otročili, a tak zákonite vznikla táto kríza „spojených nádob". Cirkev celkom zabudla vo svojej bigotnej dogme, že feminizmus pomaly, ale isto prebudil panenské ženstvo, dlho potláčané sociálnym a náboženským usporiadaním v ére znamenia Barana, Býka a Ryby... Prichádza však obdobie tvorkyne života ohlásené érou Vodnára, nastáva nebeská ovulácia - ovulácia dejín a ženstva.

VITALITA: Cirkev označila ženu za nástroj diabla, preto ňou opovrhovala a prenasledovala ju na základe biblickej rozprávky. Dnes ju už neupaľujú, ale naďalej pretrváva názor, že žena je stále studnicou hriechu. Môžete k tomu zaujať stanovisko?
Nezvratnou pravdou zostáva, že žena je skutočne studnicou, avšak večného života na tejto planéte... Otvára sa priestor pre jej biologický pohlavný údel práve tam, kde sa prirodzene ukrývajú jej schopnosti. A tie sa prejavujú mesačným cyklom, keď koncom štrnásteho dňa ráno Zornička vyvolá ovuláciu. Tento vesmírny mechanizmus je tým posvätným okamihom, ktorý vysiela vajíčko na niekoľkohodinovú púť k rázcestiu oplodnenia, na ľúbostné stretnutie so spermiami... Tento ukončený cyklus bude formovať dieťa - ovulácia ho vytrhne z ničoty a stvorí ho - teda žena je tvorkyňou života aj tých, ktorí ju kedysi upaľovali na hranici! V páre pôsobí žena ako účinné a prítomné zrkadlo, ktoré odráža obraz toho, čím by sa muž mohol stať. A práve k tomuto obrazu chce žena stvoriť svoje dieťa. Muž to podvedome vycíti. Tento obraz poznamenáva vajíčko nielen svojím genetickým, ale aj energetickým prínosom. Tak si to želá príroda, pretože vsadila na prežitie druhu... Musíme teda veriť, že schopnosť, ktorú dal Stvoriteľ do vienka žene, tvorkyni života - schopnosť povolať k sebe model - je určená práve k povzneseniu ľudského rodu. Inak by bola všetka tvorivá snaha absurdná. Príroda si bezpochyby vytvorila vznešený obraz človeka, keď Boh povedal: „Na svoj obraz sme ho učinili... "
Ženské vajíčko si za okamih pritiahne k sebe tú „najživšiu" spermiu, aby vystúpilo zo svojho nevedomého stavu a cítilo sa byť užitočné, rozmnožované a velebené.
Keď bolo takto „životné telo" utvorené Pánmi osudu, dáva fyzickému telu orgán za orgánom - formu. Táto matrica (forma) je potom uložená do lona budúcej matky. Zárodočný atóm pre fyzické telo sa nachádza v trojhrannej hlave jednej spermie v semene otca.
Prvým viditeľným stavom ľudského embrya je malá, okrúhla, mäkká a želatínová bunka, ktorá sa podobá bielku. V tejto mase sa objavia rôzne čiastočky pevnej hmoty. Tieto čiastočky znenazdania pribúdajú na objeme a hustote, a to všetko sa medzi sebou spojí. Rôzne dotykové body sa spoja do údov, a tak sa vytvoria obrysy kostry z pevnej hmoty. Počas tvorenia týchto obrysov sa zhromažďuje huspeninová hmota a mení sa na formu, až nakoniec dosiahne vývojový stupeň, ktorý nazývame fétus (zárodok). Ten rastie, spevňuje sa a organizuje sa až do obdobia narodenia a potom začne obdobie dojčenské...
Pri každom narodení dieťaťa sa nám zdá, že sa objavil nový život. Pozorujeme, ako táto malá postavička žije a rastie, ako sa napokon stáva dôležitým činiteľom v našom živote. Raz však nadíde deň, keď toto telo umiera. Život, ktorý prišiel z neznámej ríše, zmizol do neznáma a my sa pýtame: „Odkiaľ prišiel, prečo tu bol a kam sa odobral"?
Už Sokrates položil túto otázku a zároveň na ňu aj odpovedal: „Kde sú mŕtvi? - Tam, kde nenarodení!" A veľký Goethe hovorí: „Ľudská duša je ako voda. Z neba padá a k nebesiam stúpa a zasa dole k zemi sa vracia vo večnom striedaní".