Vatikánske podnikanie
(pokračovanie epilógu - Záujmy pápeža a Vatikánu z príspevku - Vatikán prijal prezidenta SR)

Jedným z tajných plánov Vatikánu a tým aj jezuitov je získať čo najväčší majetok a byť tak ekonomicky najsilnejším štátom sveta s naprostou nezávislosťou. Jedine tak môže dosiahnuť svetovú nadvládu. Nebude preto na škodu pozrieť sa, ako to katolícki predstavitelia praktizujú práve cez jezuitský rád. Rímska cirkev nikdy nepohrdla tým, keď mohla mať zo svojich „duchovných” výdobytkov aj častý zisk. V tom boli jezuiti úplne rovnakí ako všetky ostatné rády a ešte ich aj v mnohom predstihli. V každom prípade je dnes známe, že bieli otcovia patria medzi najbohatších majiteľov pôdy v Severnej Afrike. V Mexiku majú dodnes strieborné bane a cukrovarnícke rafinérie. V Paraguay čajové a kakaové plantáže a továrne na koberce. Tiež dodnes chovajú dobytok a každým rokom exportujú nekonečné tony mäsa, koží a masti rovnako aj mliečne produkty atď. (Andre Mater, ktorého cituje Pierre Dominique, La politique des Jesuites, str. 191)

Vatikán prostredníctvom jezuitov držal vo svojich rukách monopol na chlieb, múku, soľ, cukor, dobytok, kože, kávu, tabak a na mnoho ďalších komodít vďaka jezuitským otrokárskym kolóniám v Južnej, Strednej a Severnej Amerike, Indii, na Filipínach a na mnohých ostrovoch obidvoch oceánov. A príjem zo svätopeterského haliera bol roku 1870 cez 4 milióny a začiatkom 20. storočia už cez 15 miliónov dolárov. (M. Williams: The Catholic Church in Action, New York, 1934, str. 153)
Obrovské sumy peňazí plynuli do Vatikánu aj prostredníctvom jezuitskej kongregácie Propaganda viery, ktorá už v roku 1850 získala takmer tri a pol miliónov zlatých frankov. (E. de Pressensé: Du catholicisme en France, Paříž, 1851, str. 35).
Okrem toho, čo sme teraz vymenovali (a to je v skutočnosti len malý kúsok nesmiernej plochy) mal pápežský trón pod sebou už Banku di Sconto (bola založená „svätou” stolicou v roku 1830), Banku Romana (založená „svätou” stolicou v roku 1834), Banku svätého Ducha (inovovaná „svätou” stolicou v roku 1834), Sporiteľňu od prelátov P. Moriniho a C. L. Moriniho (založená v roku 1836) s 10 miliónov escudov ročného vkladu, podiel rímskych veľkofinančníkov cez Banku Romana z roku 1852, benátsku Banku sv. Marka (založená v roku 1895), Banku Generale di Roma, Credito mobiliare, Banku Artistico-Operaia, spoločnosť Societa del Acqua Pia Antica Marcia ktorá združovala všetky rímske vodárne (založená „svätou” stolicou v roku 1845), spoločnosť s anglickým kapitálom Societa Anglo-Romana pel l´ lluminazione a gas s dividendami okolo 20 miliónov dnešných dolárov (založená pápežom v roku 1852), Banku di Roma (založená „svätou” stolicou v roku 1880), spoločnosť Societa Elletrica Anglo-Romana (založená „svätou” stolicou v roku 1883) a ďalšie vatikánske spoločnosti a podniky. (A. Caracciolo: Roma capitale, Dal Risorgimento alla crisi dello stato liberale, str. 126-127).
Je na mieste tiež pripomenúť veľké vydavateľstvá novín a časopisov nielen v Taliansku (Osservatore Romano a časopis jezuitského rádu Civilta Cattolica), ale aj v Severnej Amerike, Kanade, Austrálii, Južnej Amerike a vo všetkých európskych katolíckych alebo v štátoch s prokatolíckym zameraním.
Ďalej plynuli peniaze do pápežského kráľovstva z cenných papierov, z burzy mnohých krajín, zo špekulatívnych burzových spoločností, z vynálezov - Spoločností pre poistenie (poisťovacie spoločnosti) napr. proti ohňu, povodniam, zemetraseniam, úrazom, náhlej smrti, z predaja odpustkov, z pútí, darov (čo dar, to veľa desiatok miliónov dnešných dolárov), rôznych odkázaných dedičstiev atď.
Okrem toho sme nevymenovali špekulácie so stavebnými pozemkami, ďalej vlastníctvo továrni, plynárni, elektrárni a rôznych priemyslových kolosov v USA a v Európe, ďalej dopravné katolícke spoločnosti (Societa per le Tranvie e gli Omnibus), plynárenské spoločnosti, pekárenské spoločnosti (Societa Molini Pantanella, ktorá je dodnes vlastníctvom Pacelliho rodiny (pápeža Piusa XII.) a ktorá skúpila všetky mlyny a pekárne v Taliansku). "Akonáhle vyššie uvedení páni dosiahli monopol nad mlynmi, cena múky a chleba okamžite stúpla.” (Avanti, Roma, VIII., 1897, str. 26)

Kapitál Vatikánu bol ešte pred prvou svetovou vojnou v každej banke alebo spoločnosti v hodnote desiatok a stoviek miliárd dolárov. A tento kapitál okrem európskeho trhu stačil ešte ovládnuť Sýriu, Madagaskar, Indočínu, Rodéziu, Libanon a veľa ďalších krajín Blízkeho Východu, tiež Egypt, Maltu, Maroko, Tripolis, Barcelonu, Carihrad atď. Tu všade, rovnako ako v súčasnej dobe, vládli jezuiti tvrdou rukou trhového hospodárstva. Záujmy vatikánskych bank viedli k tureckej vojne v roku 1911 o Líbyu rovnako tak ako neskôr o celú severnú Afriku.
Aj napriek tomu všetkému bohatstvu a majetku, aj napriek všetkým pozemkom a finančnému bohatstvu, sa cirkev neustále sťažovala na svoju chudobu (presne tak je tomu aj dnes – nič sa na tom nezmenilo). Ako dôkladne pápež svetu ukazoval, že svoju chudobu nepredstiera, ale že je skutočná!
Denne však umieralo veľa vlastných katolíckych kňazov skutočným hladom, zvlášť v Taliansku. Milióny detí Ríma podliehali chorobám, chodili v roztrhaných handrách, pochovávali svoje deti, sotva sa narodili, žili v špine v kôlniach, pivniciach a chatrčiach, žobrali a deň čo deň zápasili o holé prežitie. Ako slepo pápežovi dôverovali ! Viac a ešte viac sa tlačili ku katolíckej cirkvi v snahe získať svojimi púťami a darmi zo svojich posledných peňazí spasenie a blahobyt.
Nie je to verný obraz aj dnešnej politiky Vatikánu? Aj dnes cirkev stále dookola drzo tvrdí, aká je chudobná, komunizmom zúbožená, vydrancovaná. Ako je v mnohých postkomunistických krajinách bez majetku, pozemkov, financií, div že nie priamo o hlade, keď sotva len prežíva. Aké to dokonalé divadlo chudoby hrá pred svojimi ovečkami a celým svetom!

Aj dnešné obchodovanie tajných jezuitov sa týka vecí, za ktoré obyčajný človek dostáva veľmi ťažké väzenie alebo dokonca i trest smrti. Obchod s drogami (viď napr. Mladá fronta Dnes, 3.7.1998, str. 11. článok „Heroín je na západe znovu ...”) a so zbraňami a udržiavaní výroby a vývoja obidvoch je podľa presakujúcich informácií na prvom mieste. Ale máme tiež zatiaľ nezverejnené informácie aj o obchode s „bielym mäsom”, ďalej o podiele na medzinárodnej sieti prostitúcie, o obchode s nelegálnymi detskými orgánmi alebo priamo živými deťmi (viď napr. malá zmienka v Katolíckom týždenníku č.37, 13.9.1998, str. 3), o obchode s tajnými informáciami, o obchode s nelegálnym zlatom, diamantmi, smaragdami, rubínmi a ostatnými drahokamami. Niet pochýb o aktívnej účasti jezuitov v špionážnych sieťach a v neposlednej rade tiež organizovaním, vedením a podporovaním medzinárodných zločineckých a teroristických organizácií po celom svete.
Neštítia sa proste ničoho. Vo všetkom sú veľmi „ťažké” peniaze. Napríklad obchod s „bielym mäsom” prináša mesačne (!) mnoho miliónov mariek len v Európe. Sú to transakcie, o ktorých nemá prostý človek ani tušenia.

Prepojenie jezuitov s ekonomikou USA je oveľa dôkladnejšie, než podhubie alebo korene stromov. Jezuiti sú v správnych radách akciových spoločností. Sú riaditeľmi, námestníkmi, hlavnými poradcami, najväčšími alebo hlavnými investormi, vrchnými šéfmi, manažérmi a hlavnými ekonómami rôznych spoločností, napr.: plavebných spoločností, kávových plantáži, lodných holdingov, oceliarskych spoločností ako Republik Steel, National Steel, leteckých spoločností ako Boeing Airplaine, Lockheed, Aikraft, Curtiss Ride, naftových gigantov ako Philipps Oil, Kreol Petroleum, závodov na výrobu áut a lietadiel Ford, Chrysler a ďalšie.
Nie je vôbec žiadne tajomstvo, že atómový výskum USA tiež riadia jezuiti rovnako, ako celý program NASA, voľbu kozmonautov a podobne. Riadia voľbu prezidentov, voľbu moderátorov pri voľbách, priamo riadia kurzy dolárov podľa cien ropy a podľa ťažby zlata (ktoré majú taktiež pod svojou vládou), ďalej korigujú ceny obilia, múky, močoviny, kukurice, kávy, ryže, cukru, dreva, chemikálií, hnojív a ďalších strategických komodít.
A rovnakú aktivitu jezuitov môžeme pozorovať aj v Austrálii a po celej západnej a teraz aj po celej východnej Európe, ďalej v Ázii, Afrike a na rôznych oceánskych ostrovoch. Dnes neexistuje ani jeden svetový monopol, ktorý by bol bez riadenia jezuitov. Pochopiteľne, že ide o jezuitov pod najtajnejšou prísahou, teda o ľudí, schopných čokoľvek poprieť - ak to je v záujme rádu, tak aj svoju vlastnú rodinu alebo príslušnosť k rádu.
Rád jezuitov svoj zisk a rozpočty veľmi prísne utajuje, rovnako, ako skutočný počet aktívnych členov rádu (v roku 1979, ako uvádza Dr. Rivera, ich bolo „okolo 102.000.” (A. Rivera: Alberto, part 1, str. 7), čo je číslo, ktoré nikde oficiálne nenájdeme). „V našej dobe je Vatikán jedným z najmocnejších finančne trhových podnikov sveta. Vlastní majetok v hodnote mnohých miliárd.” (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 46).

Jezuitskí kardináli USA 60-tych rokov - Spellman, Monney, Stritche a šéf amerických jezuitov Vincent Mac Cormick previedli tesné finančné spojenie medzi Vatikánom a USA na čele s Fordom, Rockefellerom a Morganom. Finančne a politicky podporovali americký katolicizmus tiež Kennedy, firma Coca-Cola, First National Bank, bankový dom Sullivan and Reed, International Latex Corporation, Shuffer Oil, Bank of Amerika, American National Gasoline Corporation, General Motors Corporation, Sinclair Prairie Oil Corporation, novinové a časopisecké trusty, Bankers Trust Company a ďalšie. Za tieto služby odmeňoval pápež svojich verných miliardárov šľachtickými titulmi: Maltézsky rytier, Rytier vatikánskeho rádu svätého Hrobu, Rytier vatikánskeho rádu svätého Gregora a podobne (J. Lavreckij: Vatikán, ... str. 261).
Nedá mi, aby som neodcitoval nasledujúce slová, ktoré charakterizujú skôr prostého naivného a svetovú politiku neznalého človeka, než rozhľadeného slovenského premiéra, politika a diplomata, ktorý napísal: „V roku 1995 som bol vo Vatikáne na návšteve Svätej stolice. Bol som úprimne prijatý Svätým otcom, mali sme stretnutie medzi štyrmi očami, prijali ma aj ďalší vysokí funkcionári, dostal som vyznamenanie radu Maltézskych rytierov, mali sme spoločný obed a rozprávali sme sa o budúcnosti Slovenska. ...vždy, keď som bol predsedom vlády, Slovenská republika s Vatikánom vystupovala koordinovane...
Vo svojej funkcii som sa stretol aj s príslušníkmi a vyznávačmi iných cirkví. Napríklad s budhistickými mníchmi. Od ich veľmajstra mám suvenír, vlastnoručnú kresbu s obrazom šťastia. Stretol som sa s lámami, šíitmi, sunnitmi, islamistami. Stretol som sa so Svedkami Jehovovými a s ďalšími. Na čo si však treba dávať dobrý pozor, sú sekty. V súčasnosti veľmi agresívne vystupujú proti tradičným cirkvám a civilizácia môže mať s nimi ešte veľké problémy. ...Teraz, ako som už v opozícii, prišiel za mnou Otec Hlinka, aby som vraj niečo urobil, pretože hrozí oddelenie cirkvi od štátu. Odpovedal som mu, že by som rád niečo urobil, ale vidím, že u nás cirkev podporuje vždy len tých, čo jej ubližujú, a neváži si tých, ktorí jej pomáhajú.
...Vysoko si vážim a veľký vplyv má na mňa jeho eminencia Ján Chryzostom kardinál Korec. Je to výnimočná osobnosť, vzdelaný, rozhľadený, prosto duchovný obor. Tak isto si hlboko ctím jeho eminenciu kardinála Tomka. Bol to prvý človek, ktorému som sa zveril so svojimi názormi na samostatnosť Slovenska a ktorého slová som hltal doslova ako mannu nebeskú. Bol to človek, ktorý prešiel celý svet a vedel sa k takejto problematike vyjadriť...“ (V. Mečiar, Slovenské tabu, 2000).
Na margo tohto Mečiarovho vyznania uvádzam, že Vatikán nebol spokojný s tempom plnenia dohôd, ktoré uzatvoril s komunistickým režimom ešte v období pred jej pádom, resp. pred „zamatovou revolúciou“. Dňa 7. septembra tlač ubezpečuje verejnosť, že vzťahy medzi cirkvou a štátom sú naďalej posilňované... (viď ČTK, 7.9.1989).
A ďalej: „Do úradu sídelného arcibiskupa a metropolity, prímasa Slovenskej cirkevnej provincie, bol v nedeľu (10. septembra 1989) uvedený biskup trnavskej arcidiecéze Ján Sokol .... Na čele delegácie Vatikánu bol kardinál Jozef Tomko. Obradu sa zúčastnil tiež apoštolský nuncius arcibiskup Francesko Colasuonni ... ”
Aj v Spišskom Podhradí bol vysvätený nový biskup rímskokatolíckej cirkvi ThDr. František Toundra ... „Biskupskému vysväteniu bola prítomná oficiálna delegácia Vatikánu vedená kardinálom Jozefom Tomkom ... a prítomní boli tiež ďalší zahraniční hostia rímskokatolíckej cirkvi.” Nový biskup uviedol, že bude podporovať dobrú spoluprácu medzi cirkvou a štátom (ČTK, 11.9.1989).
Alebo článok „Slovensko má kardinála” z doby ešte pred rozdelením Československa, ktorý hovorí, že 29. mája 1991 bol menovaný slovenským kardinálom Ján Chryzostom Korec - jezuita, absolvent noviciátu (od 12. 9. 1939), neskôr študent jezuitskej teológie (viď Katolícky týždenník č.26, 30.6.1991, str.1).

Nový pápež Ján Pavol II. bol už od svojho nástupu neoblomný a dokonca chcel znovu zaviesť stredovekého ducha v cirkvi. Hnev tohto tvrdohlavého, panovačného, bigotného pápeža (tiež „presvedčeného komunistu”, ako píše kňaz Alberto Rivera) proti šíriteľovi prokomunistických myšlienok, generálovi jezuitského rádu Arrupeho bol nakoniec tak veľký, že „... Pápež (Karol Wojtyla, Ján Pavol II.) obvinil aj jezuitský rád dokonca z teologických úchyliek a jeho generál Arrupe bol penzionovaný (bol to bezprecedentný prípad v dejinách tohto rádu!). Zároveň Ján Pavol II. oficiálne uznal rád Opus Dei (Božie dielo), ktorého členovia spolupracovali s diktátorom Frankom v Španielsku, podporovali diktátora Salazara v Portugalsku a boli v tesnom spojení s Pinochetom v Chile. V roku 1984 podpísal Ján Pavol II. nový Kódex kanoníckého práva katolíckej cirkvi, ktorý kňazom zakazuje, aby sa zaoberali politickou činnosťou.” (S. G. Lozinskij: Dejiny pápežstva; str. 305).

Paradox je, že táto inštitúcia Opus Dei je výhradne jezuitského zloženia od samého začiatku svojej existencie. Kryje akcie jezuitov aj akcie ich agentov, akcie rôznych projezuitských organizácií, tajne spolupracuje s medzinárodnými silami a medzinárodným terorizmom atď.

Z Vatikánu zazneli aj osudové slová a obecné nariadenia, v ktorých je zavrhnutý socializmus... zavrhnutý liberalizmus... Už pápež Lev XIII. poukázal na to, že neodpustiteľná je sloboda bohoslužby, že nemôže byť spravodlivo udelená sloboda prejavu a vyjadrovania... Takže slobodu myslenia, tlače, vyučovania a bohoslužby, ktoré niektorí považujú za prirodzené práva človeka, nie je možné štátu dovoliť...
„Musíme,” povedal pápež Pius XI., „znovu nastoliť toto učenie a cirkevné nariadenia.”

Pomocou slov o „slobode svedomia”, o „slobode viery”, o „práve organizovania cirkevných ceremónií a bohoslužieb” a o „práve zhromažďovania a konania omší”, sa rímskokatolícka cirkev vždy zhostila postupne svojej moci. Ako málo toho v minulosti ľudia vedeli a vedia aj dnes o praktikách rímskokatolíckeho systému. Pre Vatikán je otázka času iba púhym trpezlivým vyčkávaním. Svoje ciele sleduje na desiatky rokov dopredu. Preto nie je náhoda, že 12 rokov pred pádom komunizmu znovu zaznievali hesla o „slobode a demokracii” z úst jezuitov a v ich časopisoch, na jezuitských staniciach v rádiu a v prehláseniach českých disidentov. Aby svojmu kriku v médiách o ubližovaní cirkvi dodali jezuiti aj patričnú váhu, veľa katolíckych farárov sa ich tajnou zradou dostalo pred komunistické súdy a do väzenia. Bola to vysoká hra Vatikánu, v ktorej musel komunizmus padnúť. A vojsko pešiakov pre túto hru boli nič netušiaci samotní rímski katolíci a duchovní.
Títo katolícki duchovní vôbec nič nevedeli o tom, že hrajú úlohu obetných oviec. Obete sa museli brániť do posledného dychu naprosto vierohodne. Toto divadlo muselo byť celkom skutočné. Veľa obetí bolo jezuitami vyprovokovaných ku konaniu a k prijímaniu tajných omší po domácnostiach a veľa ich potom bolo týmito alebo inými jezuitami prezradených. Tak sa vyrábali mučeníci. A Vatikán do éteru reval, zatiaľ, čo jezuitský rád jednoducho katolíkov „trhal a vydával napospas”.
Organizácia Amnesty International spájala českých rímskokatolíckych disidentov s celým rímskokatolíckym svetom. Pochopiteľne, že jezuitskí duchovní mali väčšie možnosti. Je zaujímavé, že aj keď boli títo jezuitskí disidenti zatvorení vo väzniciach, že dopisy od tejto organizácie vždy dostali... Tiež vplyvom tovarišstva začali noviny intenzívnejšie písať o perzekúciách cirkvi v bývalom Československu. Nie je tajomstvom, že veľa oficiálnych aj neoficiálnych rímskokatolíckych duchovných podpísalo Chartu 77. Najväčšie percento z týchto duchovných boli jezuiti alebo ich spolupracovníci.
Preto tiež dnes jezuiti intenzívne pracujú aj vo väzniciach. Už v roku 1993 sa usilovali o vytvorenie funkcie pre kňaza na trvalý úväzok vo väzniciach (Viď Magazín Dnes, 7. októbra 1993, článok: Z väzenia na faru, z fary do väzenia) - niečo ako väzenský kurátor pre duchovnú „pomoc” väzňov (dnes je to napríklad na Slovensku už bežnou praxou a skutočnosťou)!

O tom, že do väzenia nosili títo kňazi aj iné, než „duchovné hodnoty” z rímskokatolíckych a jezuitských časopisov a životopisov svätých, nie je potrebné dlho písať. Vyššie uvedený článok priznáva aj cigarety. A ako ďalej článok poukazuje, práve prostredníctvom cigariet sa kňaz votrel do priazne väzňa a tak sa dostal do vnútra týchto ľudí s jediným cieľom, tak ako v minulosti napríklad v Indii, väzňa pokrstiť, a to hoci aj na smrteľnej posteli. Okrem toho, spoveď, mnohých tajomstiev zo súkromia a tiež púte do Španielska sú pochopiteľne stálym ohnivkom medzi „ovečkami” a jezuitskými kňazmi aj v dnešnej dobe.

Ďalšie aktivity a majetky Vatikánu
Akcionárom Standard Oil, General Electric, General motors a mnohých ďalších monopolných gigantov bol osobne aj jezuita Spellman a Tylor.
„Všetky dôležité finančné manipulácie Vatikánu prebiehajú dnes medzi Bankou sv. Ducha a Morganovou bankou.” Do tejto banky tiež pápež ukryl vatikánsky poklad (nakradnutý z celej Európy od dôb inkvizície až po druhú svetovú vojnu) v podobe množstva ton zlatých prútov, v tom čase bol triezvy odhad - hodnota 50 miliónov dolárov. (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 63).
Dnes sa vie, že je to len torzo skutočného vatikánskeho pokladu. Cez Morganovu banku siahali siete Vatikánu do všetkých svetových bank nielen v USA, ale tiež v Európe. V dnešnej dobe však priamo tento európsky bankový svet už ovláda sám. Vôbec nemusíme pochybovať o tom, že Vatikán má prsty aj vo všetkých významných českých a slovenských bankách, fondoch, sporiteľniach, poisťovniach atď. Šedá jezuitská eminencia vládne aj českému finančnému trhu rovnako, ako v ostatnom svete.
V Monte Carlo má Vatikán také postavenie, že svojimi jezuitami ovláda úplne všetky herne, kasína, zábavné podniky, banky, poisťovne a ďalšie ústavy. Vlastní aj najznámejšie Casíno Monte Carlo. Spovedníkom monackého kráľa (nebohého) Rainera III. bol v 60.-tych rokoch americký jezuita Tucker, ktorý bol zároveň najväčším finančným manažérom Vatikánu. Herne už vtedy vynášali ročne 30 miliónov dolárov, kde plných 25% išlo bez daní priamo do Vatikánu. Dnes už to sú čísla oveľa vyššie. (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 63-64).
Navyše, jezuiti predávali, a robia to dodnes, licencie na zobrazovanie Panny Márie z Lurd. V 60-tych rokoch stála licencia viac, ako milión lír. Zlatou baňou pre Vatikán je predávanie ostatkov - napríklad trieska z Kristovho kríža, Máriine topánky, Kristov kabát, rôzne plátna a podobne.
Okrem toho vlastnil Vatikán v 60-tych rokoch tiež toľko pôdy po celom svete, že spolu to bolo viac, ako 15 miliónov hektárov podľa najmenšieho triezveho odhadu.
V roku 1967 ohodnotil vtedajší taliansky minister financií Preti talianske akcie, ktoré boli majetkom Vatikánu na 100 miliárd lír. Dividendy z týchto akcií robili ročne 4 miliardy lír.
Podľa ocenenia anglického časopisu Economist predstavuje hodnota akcií a ostatného majetku Vatikánu najmenej 22 miliárd západonemeckých mariek (údaj je z roku 1970). Podľa údajov amerického časopisu Time je to však najmenej 60 miliárd západonemeckých mariek.
Akcie Vatikánu sú uložené asi do všetkých odvetví obchodu a priemyslu. Ekonomické štúdie uvádzajú výrobu plastických hmôt, ocele, cementu, počítačov, textilu, chemikálií, hnojív, výbušnín, toaletného papieru, automobilov, plynu, rafinérií ropy, pitnej vody, mlynov a potravín.
V rokoch 1969 až 1970 investoval Vatikán podľa Lo Bella v USA a Kanade viac ako 2 miliardy oficiálnych dolárov. Väčšina vatikánskych transakcií prebieha prostredníctvom Chase Manhattan Bank, First National City Bank a Continental Illinois Bank. Ovšem veľa peňazí je uložených na kontách s fixnými menami a preto unikajú pozornosti. V roku 1972 prevádzal Vatikán transakcie v USA za pomoci Taliana M. Sindona, jedného z mocných bankárov New Yorku. Na pomoc jezuitovi Sindonovi stanovil Vatikán osemnásť člennú komisiu zloženú napríklad z: viceprezidenta Ford Motor Company, J. C. Bourghasa, vedúceho US National Industrial Conference Board, M. R. Gaynsborougha a vydavateľa Wall Street journal, V. C. Roystera. V októbri 1974 však vydala milánska prokuratúra zatykač na Sindona pre podvodné machinácie v milánskej banke Banca Unione, ktorú vlastnil a v ktorej mal Vatikán 10 percent akcií. Ak si zoberieme len „Svätopeterský halier, ten v roku 1866 zarobil 1,8 miliónov dolárov a v roku 1870 to už boli 4 milióny dolárov.” (Michel Williams: The Catholic Church in Action, New York, 1934)

Tento „Svätopeterský halier“ zarobí (predajom) len v deň svätého Petra a Pavla, 29. júna iba v USA, viac ako 6 miliónov dolárov. Na zbierkach v diecézach sa vyberie ďalších vyše 70 miliónov dolárov. Vatikánske známky vynesú ročne najmenej 3 milióny dolárov. Koľko dolárov dostane Vatikán v podobe darov asi nikto presne vedieť nikdy nebude, ale triezve ekonomické rozbory a americká ekonomická literatúra uvádza, že ide najmenej o jeden a pol miliardy dolárov ročne.
Podľa správy talianskeho časopisu Oggi a amerického časopisu Vision z roku 1952 bol valutový a zlatý fond Vatikánu na začiatku 20. storočia - 11 miliárd dolárov. V samotných USA bol tento fond 25 miliárd dolárov a zlatá zásoba Anglicka bola 5 miliárd dolárov. Na vypísanie všetkých miliardových a stámiliónových obchodov, kontraktov a podnikov Vatikánu v priebehu 19. a 20. storočia by nestačilo ani desať tristo stránkových kníh. (J. Lavreckij: Vatikán, ... str. 166-190; Vision, 7.VIII.1953).

V akom protiklade potom vyznieva v Českej republike správa o tom, že všetci katolícki hodnostári, funkcionári, farári, kňazi a ostatní pracovníci dostanú aj cez to, že sú štátnymi zamestnancami, svoj 14. plat ako kompenzáciu za trojročné nevalorizovanie ich platov. Zatiaľ, čo ostatným štátnym zamestnancom z necirkevnej oblasti je ich plat už dávno ukrátený o 60 % a je im zastavený aj 13. a 14. plat, kňazom je však 14. plat uvolnený. A to nehovoriac o platoch robotníkov v štátnych a súkromných podnikoch atď. (Lidové noviny, 12.12.1997, str. 4). Len pre zaujímavosť uvádzam, že začiatkom roku 2005 boli v Slovenskej republike farárom zvýšené platy o 40 %, avšak odkiaľ ich štát zobral - nebolo to náhodou na úkor učiteľov, študentov, zdravotníkov, robotníkov a dôchodcov ?

Kňazom sa teda na Slovensku nežije zle, hoci cirkevní hodnostári a ich výhodám naklonení politici stále rozprávajú o skromnom až chudobnom živote duchovných, realita je však celkom iná. Vďaka zmluvám, ktoré náš štát podpísal s Vatikánom, nefinancujeme iba bežné platy farárov v mestách a na dedinách, ale aj kňazov, ktorí si zarobia oveľa viac ako obyčajný pracujúci Slovák.
Ministerstvo vnútra a obrany SR dnes zamestnávajú exkluzívne platených kňazov, ktorých pôsobenie vláda už odobrila. Na oboch ministerstvách pôsobia kňazi v hodnostiach: major – má k dispozícii tím ľudí, ktorých riadi, čiže svojho zástupcu, sekretárky a jemu podriadených kňazov. Tiež má k dispozícii služobnú zbraň (kňaz-policajt?!), služobné auto, mobil… Ďalší štyria kapitáni a jeden nadporučík pôsobia na krajských policajných riaditeľstvách a na policajnej akadémii. Ich platy sú od 30 do 50 tisíc korún a k tomu aj nie lacné cirkevné rúcha a iné výhody.
Samozrejme, okrem polície ďalší kňazi už pôsobia v armáde a v Zbore justičnej a väzenskej stráže. Keďže aj ostatným cirkvám patria výhody, ktoré si vybavili katolíci, kňazov ďalších vierovyznaní bude v našich ozbrojených silách ešte pribúdať. Na ministerstve vnútra zriadili Úrad ekumenickej rady cirkvi, v ktorom je vytvorených sedem tabuľkových miest. Zmluva s Vatikánom hovorí aj o pôsobení duchovných v radoch Železničnej polície…(Live, 13/2005).1

Misionárky z krajín tretieho sveta pracujú už aj v Českej republike
V ČSFR patrili v roku 1990 a 1991 k ženským reholám napríklad: Inštitút Blahoslavenej Panny Márie (anglické panny), Kongregácia milosrdných sestier sv. Karola Boromejského, Rád cisterciániek, Rád Bosých karmelitániek, Kongregácia sestier sv. Cyrila a Metóda, Kongregácia Dcér Božskej lásky, Kongregácia Dcér Najsvätejšieho Spasiteľa, Česká kongregácia sestier dominikánok, Kongregácia školských sestier de Notre Dame, Kongregácia chudobných školských sestier de Notre Dame, Kongregácia sestier Tretieho rádu sv. Františka pod ochranou Rafaela, Kongregácia sestier Nepoškvrneného počatia Panny Márie Tretieho rádu sv. Františka, Kongregácia milosrdných sestier Svätého kríža, Kongregácia sestier služobníčok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, Kongregácia školských sestier rádu sv. Františka, Kongregácia Sestier Premonštratiek, Kongregácia Šedých sestier Tretieho rádu sv. Františka, Kongregácia Milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul, Rád sv. Uršuli Rímskej únie, Kongregácia sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho...
Prácou tajných mníšok po celom svete je (okrem pomoci tajným rehoľníkom v politickom ťažení) hlavne obstarávať obete pre Pannu Máriu a udržiavať s ňou neustále okultné spojenie. Avšak táto časť mníšok, ktorá dennodenne udržiava kontakt s s diabolskými okultnými silami nikdy z kláštora nevychádza a sú spojené so svetom iba prostredníctvom jezuitských otcov. (O rádoch jezuitiek sa zmieňuje český časopis Jezuité, č. 3, 1998).
Nárast ženských rehoľných rádov súvisí aj s ich službou, ktorá je vo svete rovnaká ako v mužských reholách. Je dobré si zapamätať, že nech má katolícky rehoľný rád (zvlášť ženský) akékoľvek meno (viď vyššie), sú to takmer vždy nastrčené rády tajných jezuitov, ktoré priamo alebo nepriamo založenie ženských rádov iniciovali a iniciujú dodnes. Rád môže pritom niesť aj meno svätého, ktorý žil ešte pred vznikom Tovarišstva Ježišovho. Je to iba krycí manéver. A tak, ako existuje oficiálny rád jezuitov a jeho neoficiálna vetva, rovnako tak je tomu aj u veľa projezuitských alebo priamo jezuitských ženských reholách. Aj ony konajú rovnako tajne a v ústraní, ako ich mužskí kolegovia.
Aj ony sa podieľajú na tajnej alebo oficiálnej činnosti vo všetkých oblastiach. Nájdeme ich napríklad ako novinárky, moderátorky, speváčky, spisovateľky, prekladateľky, lekárky, zdravotné sestry, pracovníčky v nakladateľstvách, charitách, kluboch, združeniach, v televízii, na úradoch, ak profesorky, rektorky, učiteľky a podobne. Všade, kde pôsobia tajní alebo oficiálni rehoľníci, tam majú svoje rádové kolegyne - pomocníčky, ktoré spolupracujú a vytvárajú tak zohraný tím. Tieto mníšky preto tiež nikdy počas svojho života, pokiaľ musia vystupovať na verejnosti, nenosia žiadne rehoľné rúcho.

V roku 1950 založil otec Marcel Roussel, znepokojený totálnym prevrátením hodnôt francúzskej spoločnosti, Misijnú rodinu Donum Dei (Boží dar). Jeho základnou myšlienkou bolo, aby jej členky žili medzi ľuďmi, pracovali ako oni, a tak pomáhali evanjelizovať svet. Myslel si, že väčší zmysel má obnovovanie kresťanských hodnôt v reálnom živote ako za múrmi kláštorov. Okrem toho pracujúce dievčatá do sveta bežných ľudí preniknú oveľa jednoduchšie ako kňazi a mníšky. Mladé dievčatá bývali priamo v mestách a okrem každodennej práce pomáhali tým, ktorí to potrebovali. Pôsobili v rodinách, v štvrtiach chudobných, na školách, vo väzniciach, medzi prostitútkami, a pri každej svojej činnosti dávali v materialistickom svete najavo Božiu lásku. Sestry pracovali v najrôznejších profesiách – veď misionári sú potrební v každom povolaní, aj medzi úradníkmi, v továrňach či baroch.
V roku 1955 si prenajali reštauráciu v Toulone a zrodila sa myšlienka L´Eau Vive (Živá voda), reštaurácia, v ktorej si ľudia môžu nasýtiť nielen svoje telo, ale aj dušu. Ako sa rodina Donum Dei rozrastala, sestry boli vysielané do Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky, a na všetkých kontinentoch začali vznikať reštaurácie L´Eau Vive. V týchto, na prvý pohľad absolútne svetských zariadeniach pracujú misionárky. Možno to vyzerá ako veľmi zvláštna myšlienka. Ale jesť sa musí a do reštaurácie občas zablúdi každý z nás, takže je to celkom dobré miesto na evanjelizáciu. Zo zarobených peňazí financujú sestry rôzne charitatívne aktivity. A tak sa zdá, že šíriť posolstvo Kristovej lásky prostredníctvom špecialít francúzskej kuchyne nie je zlý nápad.
Prvú takúto reštauráciu L´Eau Vive založil vo Frýdlante nad Ostravicou v Českej republike generálny prokurátor rád karmelitánov, páter Jozef Jančár, ktorý momentálne pôsobí v Ríme. Kedysi pôsobil vo Frýdlante ako farár. Preto „dotiahol“ túto prvú reštauráciu práve sem.
Sestry ju otvorili 22.02.1998, ale prvé misionárky prišli do Frýdlantu ešte v roku 1993. Učili sa jazyk, budovali reštauráciu, nadväzovali prvé kontakty a pomáhali pri pastorácii. Sestry nedostávajú žiadny plat (ako je to od prvopočiatku bežné u jezuitov) a zo zisku financujú charitatívne aktivity. České úrady ich však berú ako pracujúce cudzinky a podľa predpisov je prevádzkovanie reštaurácie podnikaním a tak sestry platia dane, zdravotné a sociálne poistenie ako všetci ostatní podnikatelia...
Všetky dievčatá pracujúce v L´Eau Vive sa teda majú čo obracať. Sú to laické misionárky, Bohu zasvätené osoby, a prvoradým poslaním reštaurácie je šíriť posolstvo Božej a Kristovej lásky medzi ľuďmi v ich bežnom živote. Duchovno sa medzi lákavé vône pripravovaných jedál najvýraznejšie zamieša počas každodennej modlitby Ave Maria. Tú sestry v sprievode gitary a tradičného afrického bubna tamtamu (tieto nástroje symbolizujú spojenie kresťanstva a šamanizmu) spievajú vždy medzi siedmou a pol ôsmou večer. Pracovný zhon na chvíľu ustane, hostia odložia príbory a dostanú text modlitby, aby sa mohli – ak chcú – k misionárkam pridať.
Reštaurácie L´Eau Vive v súčasnosti fungujú vo viac ako desiatich krajinách sveta (v Čechách sú dve, v Brne a vo Frýdlante). Misionárky vedú aj rôzne typy ubytovacích zariadení, domov pre pútnikov, ale pracujú aj v bežných zamestnaniach ako napríklad lekárky, učiteľky... s tým, že sú zasvätené laičky Tretieho rádu karmelitánov. Navštevujú väzenkine, chorých, prostitútky, pomáhajú ľuďom na okraji spoločnosti, rozdávajú jedlo chudobným, organizujú adopcie na diaľku, atď. Súčasťou poslania sestier misionárok Nepoškvrnenej Panny Márie je povinnosť odísť do ktorejkoľvek krajiny, kam ich predstavení pošlú, takže sa naučia byť všade „doma“. Aj pre laické sestry platia prísne pravidlá ako pre členky mníšskych rádov za múrmi kláštorov, vrátane celibátu. Dodržiavať ich medzi ľuďmi je však omnoho ťažšie ako v kláštore. Na Slovensku zatiaľ reštaurácia L´Eau Vive nie je (viď Časopis Slovenka č. 20/2005).
© František Šteffek
Späť ASTRO-TABU