S túžbou po poznaní Biblie sa šírila vzdelanosť a múdrosť. Od začiatku existencie Biblie však jestvovala obava z jej „nesprávnej“ interpretácie: „...kdož by slyšel slova proroctví knihy této, jestliže by kdo přidal k těmto věcem, žeť jemu přidá Búh ran napsaných v knize této...“ Jednotlivé knihy Biblie spísali rôzni ľudia v rôznych krajinách a v časovom rozpätí asi tisíc rokov. Napokon boli včlenené do jedného celku, ale v dvoch interpretáciách – v židovskej a kresťanskej.
Biblia, táto kniha kníh, ktorú rôzne náboženstvá a sekty považujú za dielo samotného Boha, je takmer dve tisícročia podrobovaná neustálemu skúmaniu a bádaniu. Vynárajú sa stále nové a nové hypotézy o jej vzniku, pravdivosti a aktuálnosti. Jedno je však nesporné, že pre veriacich a náboženstvá sú biblické texty nemenné a dogmatické, aj keď v mnohých veciach protirečiace, nejasné, skomolené, vymyslené, skonštruované a priam neskutočné. Menej ortodoxní aj z radov veriacich sa na Bibliu pozerajú triezvejšími očami a rozumom. Snažia sa vyniesť na povrch skutočné jadro poznania, ktoré má čo povedať človeku súčasnosti, bez upierania úcty, viery a lásky k Bohu...
Dôležité je tiež pripomenúť, že snaha modernej cirkvi potlačiť všetky nové poznatky, nálezy a dokumenty pramení v úprimnom presvedčení o svojich názoroch na Krista. Keďže vo Vatikáne sú aj hlboko zbožní ľudia, tí sú úprimne presvedčení, že tieto dokumenty (z Kumránu alebo koptské zvitky) sú iba falošným svedectvom, pretože Constantinova Biblia je pre nich svätou pravdou už celé veky. Preto tvrdia, že rozkladnými myšlienkami je nasiaknutý každý, kto ich ďalej rozširuje. Ale to nič nemení na skutočnosti, že takmer všetko, čo nás cirkev učila o Kristovi, je viac, či menej falošné. Dejiny vždy píšu víťazi a potom je aj „dej iný“! Vždy, keď na seba narazia dve kultúry, porazená kultúra sa vymaže a víťaz začne písať historické knihy, v ktorých vychvaľuje seba a haní nepriateľa. Už Napoleon povedal: „Čo sú dejiny, ak nie historka, na ktorej sa dohodneme?" Ktorej stránke príbehu napokon ľudia uveria, je už vecou viery a osobného skúmania...
Klérus v Ríme má hlbokú vieru a preto neznesie nič, čo ju narúša, vrátane dokumentov, ktoré protirečia všetkému, čo im je drahé. Ale čo ostatný svet? Čo tí, ktorí nemajú takú stopercentnú istotu? Čo tí, ktorí vidia, aká krutosť vládne vo svete, a pýtajú sa: „Kde je Boh“? Tí, čo vnímajú škandály v cirkvi a kladú si otázku: „Kto sú títo ľudia, čo tvrdia, že hovoria pravdu o Kristovi, a pritom klamú a kryjú kňazov, ktorí pohlavne zneužívajú deti, mládež, ba pestujú homosexuálne styky i medzi sebou“? „Čo sa to deje s týmito ľuďmi, to je novodobá Sodoma a Gomora“?! Predsa dnes i vedecké dôkazy hovoria o tom, že vatikánska verzia Kristovho príbehu je falošná a že najveľkolepejší príbeh, aký svet kedy mal, je v skutočnosti najdokonalejším príbehom, s akým sa kedy kšeftovalo.
Do biblického výskumu prenikajú moderné metódy súčasnosti, ako je archeológia, výpočtová technika, porovnávanie antických textov, čo najpresnejšie datovanie nálezov textov a písomností. K takýmto pracovníkom a ľuďom patril aj vedúci katolíckej misii v Izraeli — pán Harrington, ktorý viedol Biblický ústav v Mammane a bádateľov Sinaia. Pracovný tím exaktnej vedy sa snažil vrhnúť nové svetlo na Ježišovu osobnosť a jeho pozemský život. Mnohí ľudia z radov veriacich sa pohoršovali nad opovážlivosťou, s akou sa pustil do zbierania historických faktov. Argumentujú, že Ježišov život patrí evanjeliám a preto nepodlieha kritickej analýze. Ani udalosti z jeho života nestrpia diskusiu... Ortodoxných a fanaticky veriacich nezaujíma v tejto oblasti pokrok či pravda, lebo žijú vo viere a legende, hoci je poznačená celým radom omylov prenášaných cez stáročia v nesprávnych prekladoch a interpretáciách.
Väčšina vzdelaných kresťanov pozná dejiny svojej viery. Ježiš bol naozaj veľký a vplyvný človek. Preto ani Constantinove ľstivé politické ťahy nijako nezmenšili veľkosť Jeho života. Napriek tomu však úvahy, rozbory a analýzy zostávajú naďalej pracovnou atmosférou v radoch historikov. Nikto z nich predsa nepopiera, že Ježiš chodil po zemi a inšpiroval milióny ľudí k lepšiemu životu. Ani to, že nové poznatky sú definitívnou pravdou a dali za všetkým konečnú bodku. Avšak popri Svätom písme existuje história, ktorá až v budúcnosti povie konečné slovo... Louis Evely, belgický duchovný vo svojej knihe „Evanjelium bez mýtov“ prehlásil: „Dnes už nikto nemôže uveriť každému slovu Evanjelia“! Podľa skúmania posvätných textov, vyše 1500 rokov starých rukopisov, diel otcov cirkvi a pod., možno objasniť veľa faktov.
Podľa tradície všetci vieme, že Ježiš sa narodil v maštali v Betleheme obklopený zvieratami, ale nik sa nad tým doposiaľ nezamyslel - prečo? Katolícky duchovný Harrington vraj našiel na základe doteraz neznámych dokumentov túto prekvapivú odpoveď: Ježiš bol predčasne narodeným dieťaťom. V deň zimného slnovratu bolo počasie mimoriadne mrazivé (židovský dejepisec Josef Flavius hovorí o najchladnejšej zime storočia...) a zvieratá svojím dychom zohrievali predčasne narodené dieťa. Ďalším prekvapivým zistením je, že Jozef (otčim Ježiša) v čase Jeho narodenia mal 80 rokov a Mária mala iba 19 rokov...
Väčšina biblických historikov sa však prikláňa k tomu, že Ježiš sa nenarodil v Betleheme, ale v Nazarete. Poukazujú na dôkaz, že všetky texty označujú Ježiša ako Nazaretského. Tento argument si môžeme potvrdiť aj na iných osobnostiach, ktorým sa miesto narodenia pripisovalo automaticky k rodnému menu.
Tiež skúmanie rodinných pomerov Ježiša prinieslo prekvapenie. Veriaci sa až dosial (v zmysle náboženskej viery a tradície) nazdávali, že Ježiš bol jedináčikom ! Odporovalo by to ortodoxnej praxi židov (mnohodetnosti), ktorí sa v tomto bode držali doslovného znenia Biblie. Ježiš mal ďalších bratov a sestry - dokonca dvojča ! To potvrdzujú skúmania z rôznych miest, ktoré sa uskutočnili nezávisle na sebe. Ježišovo dvojča sa podľa týchto domnienok volalo Tomáš (taoma znamená v hebrejčine dvojča) a pri narodení bol práve taký slabý ako Ježiš. Neskôr sa z Tomáša stáva Barabáš, odsúdený spolu s Ježišom na smrť a oslobodený Pontiom Pilátom na žiadosť ľudu. Mimochodom Barabáš znamená v aramejčine „Otcov syn", teda Boží syn ?! Podľa starej tradície bolo jeho plné meno Ježiš Barabáš (A. Novotný – Biblický slovník str. 59). Aj jeden zo starých gréckych textov (viď. Matúš 27: 17-20) znie takto: „Kterého chcete, ať vám propustím“? Pýtal sa Pilát, „Ježiše Barabáše čili Ježiše, kterýž slove Kristus...“? Túto príhodu rozprávajú s malými obmenami všetci štyria evanjelisti.
Výskumní pracovníci z Harringtonovho tímu zistili, že popri dvojčati mal Ježiš štyroch mladších bratov: Jakuba, Jozefa, Judu a Šimona, ale aj viacej sestier, ktorých mená sú až na jedno neznáme. Mária mala sestru Miriam a Jozef viacej bratov. V skutočnosti mal Ježiš množstvo vlastných bratrancov aj sesterníc, ktorí boli jeho prví žiaci. No jeho bratia a príbuzní mu dlho nedôverovali. Vzťah Ježiša k vlastnej rodine bol podľa indícií veľmi „búrlivý". Už ako malý 4.-ročný chlapec sa prejavil mimoriadnymi schopnosťami. Bol tým, čo sa nazýva zázračným dieťaťom - hovoril viacerými jazykmi, ktoré poznal intuíciou, čítal Talmud (svätú knihu židov) vo veku, keď iné deti nepoznali ani abecedu. Na druhej strane bol však telesne slabým dieťaťom, uzatvoreným a samotárskym. Jeho vlastní rodičia ho nechápali. Ani v nazaretskej rabínskej škole nevedeli ako s ním zaobchádzať, keďže sa strácal v neustálom rojčení.
V zmysle židovských tradícií sa musel Ježiš vyučiť remeslu svojho otca (otčima), ako každý a to aj vtedy, keď bol niekto určený na duchovnú dráhu. Jednoducho musel mať remeslo. Podľa Harringtonových indícií sa u Ježiša veľmi zavčasu prejavilo mediálne a jasnovidné nadanie. Praktizoval predtuchy, prenášanie myšlienok, čítal v duši svojich blízkych aj učiteľov. Z týchto dôvodov sa jeho rodičia rozhodli predsunúť termín jeho uvedenia do vierovyznania. Obrad sa mal konať vo veľkom chráme v Jeruzaleme, v niektorej synagóge pri dnešnom Múre nárekov. Na otázky rabínov (učencov) Jeruzalema Ježiš odpovedal tak, že ich prekonal svojimi vedomosťami. Čo sa stalo potom, je jedným z prelomových bodov v živote Ježiša - odmietol odcestovať so svojimi rodičmi naspäť domov.
Ježiš sa rozhodol pridať k náboženskej cirkvi Esénov, ktorá žila veľmi prísnym životom v púšti a kázala asketizmus, chudobu, úctu pred Bohom a milosrdenstvo. Ich učiteľ spravodlivosti prijímal mimoriadne nadané deti z iných židovských obcí. Ježiša pravdepodobne získal počas slávnosti uvedenia do viery. A to bolo príčinou, že Ježiš odmietol nasledovať svojich rodičov. Preto Ježišov odchod z takej početnej rodiny nevzbudil žiaden rozruch. Všetci ho pokladali za mimoriadne dieťa. Ako dvanásťročný už diskutoval s rabínmi. Pokiaľ cirkev nedá zmysluplnú odpoveď na to, kde bol Ježiš medzi 12 - 30 rokom svojho života, sú všetky dohady oprávnené.
Ježiš odišiel na breh Mŕtveho mora k sekte Esénov, ktorí mali rozhodný vplyv na jeho neskoršie učenie. Eséni boli sektou, v súčasnom zmysle hnutím odporu proti rímskemu útlaku. Pôsobili od 2. storočia pred n. l. až do 2. storočia po Kristovi, popri saducejoch a farizejoch a boli treťou (niektorí vedci tvrdia, že prvou) hlavnou skupinou vtedajšieho židovstva. Žili v čistote myšlienok a konania. Spoločne si rozdeľovali svoje príjmy a prísne dodržiavali božské prikázania. Obliekali sa do belasej látky, ktorú prijal aj Ježiš. Eséni sa niekoľkokrát denne schádzali k modlitbám a prosili Boha, aby zaviedol na Zemi spravodlivosť a milosrdenstvo. Okrem toho svoj čas trávili liečením chorých, pestovaním a zberom rastlín, pátrali po zákonitostiach prírody a filozofovali. Tiež viedli nenásilný boj proti krutým a chamtivým Rimanom.
Objav pri Mŕtvom mori priniesol z dávnych čias nové svetlo na sektu Esénov. V tamojšej jaskyni objavil pastier pri hľadaní zatúlaných kôz ich slávne rukopisné zvitky. Neskôr bolo objavených ešte desať jaskýň. Vo všetkých sa našlo asi 900 rukopisov. Len v samotnej štvrtej jaskyni sa našlo 520 textov v 15 tisícoch fragmentov. Najzachovalejšia kópia Izaiáša je vraj o tisíc rokov staršia než predkumránske...
Medzi nebiblickými textami prevažujú komentáre k Starému zákonu. Avšak ani jeden zvitok sa nezmieňuje o Ježišovi a Jeho učeníkoch, hoci sa „kumránci“ čiastočne s novozákonnou dobou prekrývali. Pravdepodobne preto, že ich názory o nenávisti voči nepriateľom a cudzincom, boli veľmi vzdialené od mierumilovného učenia Ježiša.
Tieto spisy predstavujú všetky starozákonné knihy, okrem knihy Esther, zväčša vo fragmentoch, ktorých štúdium a dešifrovanie sa doposiaľ neskončilo. Mnohí odborníci sú si istí, že práve tajomstvo Ježišovej mladosti a vzdelania sa ukrýva práve v nich. Ježiš ovládol učenie mudrcov púšte a ďalej ho rozvíjal s pomocou svojho staršieho druha, ktorého v bratstve nazývali Jánom Krstiteľom.
Evanjeliá v svetle zvitkov obsahujú miesta, ktoré možno vyložiť ako kritiku Esénov a ich extrémneho krídla v Kumráne. Eséni v tom čase predstavovali vrchol židovskej kultúry a popri nich Ježiš získal rovnocenné vedomosti ako jeho učitelia v umení ošetrovať a liečiť chorých, vysvetľovania svätých kníh a v styku s neviditeľnými silami „druhého sveta". Ježiš mal neuhasiteľný smäd po vedomostiach a preto sa rozhodol, že sa vydá do krajiny, kde podľa esénskych učencov mali najväčšie vedomosti a tradície - do Egypta. V Egyptskom Damasku v púšti prežil značnú časť svojho neznámeho života so svojim bratmi – liečiteľmi (terapeutmi). Tam získal majstrovstvo a tam mu bolo odovzdané ich učenie – esénské zasvätenie. Jeho cesta cez Sinaiskú púšť je, alebo bola iba domnienkou, pokiaľ sa nenašli dôkazy v gréckych a egyptských nápisoch z čias ptolemaiových. Hovorí sa v nich o veľmi mladom židovskom majstrovi, ktorý prišiel z východu, aby si vymenil svoje učenie s Isidinými kmeňmi...
Egyptskí kňazi boli chýrni pre svoju magickú prax. Povrávalo sa, že Egypťania zdedili vedomosti starých mágov (v skutočnosti tieto poznatky priniesli z Indie do Babylonie, Egypta, Grécka atď. Naacalovia – Svätí bratia, ktorí šírili vzdelanosť a náboženstvo zo svojej pravlasti – z potopenej ríše v Tichom oceáne do ostatných krajín sveta), napr. schopnosť kráčať po vode, mali lekárske a chirurgické spisy, vedomosti z fyziky Zeme, vedeli veľa o prílive a odlive, sopkách, nerastoch a hvezdárstve, ktoré ostatní národy v tých dávnych dobách nepoznali.
Nadpriemerná inteligencia a tvorivá sila Ježiša bola mu nápomocná k preniknutiu do najstarších tajomstiev pod Veľkými pyramídami. Ako rabín bol matematikom, znalcom starých vedomostí o hviezdach a vedel liečiť a uzdravovať. Nedosiahol ešte ani vek dvadsať rokov a bol jedným z najučenejších mužov sveta. Dokázal to po návrate k Esénom, keď mágiou vyliečil svojho učiteľa zo sivého zákalu.
Zlomok rukopisu od Mŕtveho mora rozpráva o návrate člena tejto obce z Egypta, ktorého neskôr vyzdvihli na vrcholné miesto t. j. Učiteľa spravodlivosti, ktorý je pravdepodobne totožný u Esénov (roku 20 n. l.) s Ježišom Nazaretským. Na tom istom zlomku rukopisu sa nachádza aj jeho fyzický opis: „Je nízkej postavy, chudý, hnedovlasý, so širším nosom, nepeknej tváre, pohľad má iskrivý a tajomný. Chodí malými krokmi, ale je schopný kráčať bez zastavenia deň a noc. Na jeho tele sú jazvy po malomocenstve. Tento opis Ježiša dopĺňa iný opis nájdený v koptickom rukopise z 2. storočia v Alexandrii ... „bol veľmajstrom Esénov vo veku, keď ostatní sotva končia svoje prvotné cirkevné vzdelanie..."
A do tretice - Publius Lentullius ho opísal cisárovi Tiberiovi ako plavovlasého človeka s jasnými očami a rovným nosom, čím sa zrejme veľmi odlišoval od vtedajšej židovskej populácie. Ježiš bol vtedy už známy v celej Palestíne. Ľudia sa prichádzali presvedčiť o jeho schopnostiach a žiadajú ho o pomoc...
V Naplúze (Sešame) boli nájdené hlinené tabuľky, ktoré patrili k písomnostiam zelot-skej obce. Zeloti boli sektou ako Eséni, ale verili v silu zbraní viac ako úvahám a modlitbám. Jedna časť písomnosti sa týka mladého Eséna - majstra, ktorý zhromaždil okolo seba veľa Zelotov, aby ich učil a viedol k boju.
Esénski majstri začali zrejme žiarliť na priveľkú popularitu nového veľmajstra, lebo ľudia sa k nemu hrnuli zo všetkých strán a končín. Tento kult osobnosti sa priečil duchu sekty. Medzi veľkými osvietencami a mladým veľmajstrom - priveľmi učeným, predchnutým a ctižiadostivým, sa situácia stávala napätou. Predpokladá sa, že tak ako vylúčili zo svojej obce Jána Krstiteľa, Eséni od Mŕtveho mora vyhnali aj Ježiša a jeho verných. Ježiš prijal vedenie v ich skupine a odobral sa s nimi do púšte.
V tom čase bolo potrebné ochraňovať Jeho spoločenstvo, aby prežilo. Len tak bolo možné existovať, že zoskupil okolo seba elitnú ozbrojenú zložku, lebo boli veľmi nepokojné časy. A potreboval splniť svoje poslanie. Táto skupina žila a pohybovala sa po krajine plnej lúpežných bánd a tulákov. Ježiša sprevádzalo okolo 250 ľudí, medzi nimi veľa žien a detí a Zeloti ich ochraňovali a demonštrovali svoju silu. Jeho esénskí žiaci boli väčšinou Zeloti, ktorí by nikdy nezniesli, aby ich niekto vyzval zložiť zbrane. Vždy boli schopní obrániť seba a svoju vieru zbraňou. Keďže sa väčšina jeho učeníkov skladala zo Zelotov - bojovníkov, nevylučuje sa, že neraz mohlo dôjsť k bojom. Zeloti sa predsa otvorene búrili proti rímskej nadvláde. V ich čele stál Ježiš - vodca, prorok, lekár, mág, muž, ktorý vedel nájsť pramene vody, čítať vo hviezdach, predvídať počasie, liečiť chorých, zahnať únavu. Po svojom boku mal Judáša, ktorého rímska spravodlivosť hľadala pre vzburu. Táto skupina Zelotov sa utáborila v Egene neďaleko Kumránu (kde sa našli zvitky a archeologické vykopávky odhalili zvyšky tohto mesta). Neskôr sa títo Zeloti vydali ku galilejským pohoriam, no nie ako mnísi, ale ako bojovníci. Pri svojom putovaní pozdĺž jazera Tiberias sa skupina zastavila v Kafarnaume. Túto udalosť zaznamenáva aj Evanjelium, ako miesto, kde sa Ježiš po prvý raz zjavil.
Málo známe obdobie Ježišovho života v odboji proti Rímu mohlo trvať viac rokov (práve z tých, o ktorých evanjelia mlčia). V tom čase mal iba jediný prorok také početné poslucháčstvo ako Ježiš - Ján Krstiteľ. Obaja sa poznali od pobrežia Mŕtveho mora. Zblížili sa ešte viac pri stretnutí na brehu rieky Jordán. V deň tohto stretnutia stoja na brehu rieky tvárou v tvár. Ján, starý izraelský prorok, bradatý s mocným hlasom, ktorý od Esénov prevzal očistný rituál - krst vodou a mladý Ježiš, ktorého chýr a sláva rastie medzi Izraelitmi.
Ježiš opustil jordánske brehy. Ján Krstiteľ bol presvedčený, že stretol Mesiáša, ktorého príchod sám hlásal. A práve tu niekde na brehu rieky Jordán Ježiš pochopil, že je na nesprávnej ceste, že odbojná činnosť, vzbura a boj proti Rímu je omyl. Utiahol sa do jednej z jaskýň na rozjímanie (Eséni tak skúšali zasvätencov dlhou skúškou samoty). Počas tohto rozjímania uvidel Ježiš svoju chmúrnu budúcnosť aj smrť na kríži. Ako jasnovidec to všetko vie a neprekvapí ho ani správa, že Ján Krstiteľ je uväznený a neskôr sťatý. Zistil, že mu zostáva málo času na splnenie svojho poslania.
Rímska ríša zaznamenáva na celom území vzrastajúce nepokoje a vzbury. Inak tomu nie je ani v Izraeli. Za jeho správu Rímu zodpovedá Pontius Pilát. Je krutý a nenávidí Židov. V tom čase už Ježiš proti krutovláde a násiliu nehlása „oko za oko, zub za zub". Namiesto toho propaguje a hlása lásku a milosrdenstvo. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu káže svoje nové posolstvo v Jeruzaleme. Je obklopený učeníkmi a širokými masami bedárov a odpadlíkov spoločnosti. Ježišovi sa takmer podarilo obrátiť na svoju vieru aj ženu menom Prokula - manželku prokurátora Judey - Pontia Piláta. Ako neskôr vysvitá, bola to ona, čo svojho muža prosila, aby Ježiša zachránil... Pilát podnecovaný kňazmi Chrámu, zorganizoval doslova poľovačku na človeka — Ježiša. V jeho očiach už nebol len vzbúrencom, vydávajúcim sa za Mesiáša, ale aj sokom v srdci jeho ženy.
Doposiaľ sa tradovalo, že sa Ježiš dal dobrovoľne zatknúť vojakmi, že vlastne hľadal nevyhnutné mučeníctvo. Harringtonova skupina však došla k záveru, že by mohla dokázať pravý opak. Ježiš vykonal všetko, aby unikol zatknutiu. Usiloval sa o to, aby čo najdlhšie mohol ľudom sprostredkovať „božské poslanie". Aby vraj unikol zajatiu, prezliekal sa za malomocného, kupca, rímskeho vojaka, rabína, kazateľa, žobráka, bohatého Sýrčana, vyberača daní atď. Vyhol sa tak nastraženým pascám. S neslýchanou odvahou si trúfol vystúpiť proti židovským kňazom a Rimanom v Jeruzaleme.
Evanjelia zachovávajú mlčanie o téme Ježiš a ženy, alebo si veľmi protirečia. Historici a cirkevní odborníci sa dosiaľ nazdávali, že ako prorok predchnutý svojím poslaním, nemal záujem o ženy, hoci ho po celý život obklopovali. Všetci životopisci sa tejto téme diskrétne vyhli, aby sa nedostali do sporu s cirkevnou vrchnosťou...
Je isté, že Ježiš vyžaroval na ženy (sú citlivejšie a vnímavejšie ako muži) osobitné čaro, čím si zabezpečil u nich rozširovanie svojho učenia. Idea rovnoprávnosti, ktorú Ježiš hlásal, sa dotýkala aj emancipácie žien. V rímskej a hlavne v židovskej spoločnosti bola žena vždy najmenej dôležitou bytosťou. Práve preto sa ženy stávali hlásateľkami jeho učenia. Sú vážne indície, že bez nich by sa toto Jeho učenie nebolo tak rýchlo rozšírilo medzi masy ľudí.
Keď si zalistujeme v historických prameňoch, zistíme, že muži v tom čase nevenovali žiadnu pozornosť „ženskej otázke" a ich problémom. Neplodné ženy považovali za čosi menejcenné, neverné kameňovali, podvodníčky a klamárky bičovali. Ženy často nemali ani vlastné meno, každá mladšia dcéra sa volala Miriam. Práve toto podceňovanie Ježiš podchytil a sľuboval im lepšie časy. Bez ohľadu na to, či boli alebo neboli hriešne. Napríklad Magdaléne predpovedal božskú odmenu. Na veľké rozhorčenie mužov, robil ženám poklony a vštepoval im vidinu slobodného života - bez otroctva, v ktorom sa vtedy nachádzali. Predpokladá sa, že všetky svoje schopnosti - čítať myšlienky, ovládať hypnózu a mediatívnosť, zapojil do svojich kázní. Bolo to po prvý raz v histórii, čo sa rabín, prorok, majster a učiteľ zaujímal o osud žien.
V koptickom rukopise z 2. storočia n. l. sa hovorí o stotine žien a manželiek, ktoré nasledovali proroka z Nazaretu a na jeho cestách ho predchádzali, aby ohlásili ľudu jeho príchod. Predpokladá sa, že Zeloti, ktorí tvorili Ježišovu osobnú stráž, museli asi neraz zasahovať aj proti manželom, bratom, či otcom, ktorí si chceli priviesť naspäť svoju ženu, dcéru, sestru... Keď Ježiš kázal v Jeruzaleme, trávil všetky noci na predmestí v Betánii, pri malomocnom Šimonovi a jeho synovi Lazárovi. Tu stretával jemu dve oddané sestry - staršiu Martu a mladšiu Miriam. Okrem nich nikto nesmel rušiť jeho nočné úvahy a meditácie.
Evanjeliá prinášajú súhlasne správu o istej záhadnej žene, ktorá pri Ježišovom poslednom verejnom vystúpení vyliala na Jeho nohy voňavku z drahocennej alabastrovej vázy. Potom túto rozbila a bozkávala Jeho nohy, ktoré poutierala svojimi dlhými vlasmi. Doposiaľ sa exegéti nazdávali, že išlo o Máriu Magdalénu. Harringtonov tím však tvrdí, že to bola židovská princezná, sestra alebo dcéra Herodesa Veľkého staviteľa Chrámu, ktorá bola vydatá za vysokého hodnostára. Opustila všetko, rodinu aj dom a nasledovala veľkého učiteľa. Jedine ona mohla vlastniť drahocennú vázu z alabastru, dovezenú z Grécka. Tá žena sa volala Mária Salome. Bola osobitne krásna a jej rozpletené vlasy dosahovali až po päty. Ježiš sa stal jej životom. Tieto údaje boli objavené v Tomášovom evanjeliu, ktoré sa našlo na sinaiských pieskoch. Doteraz tento text nie je ešte celý dešifrovaný.
Salome neopustila Ježiša ani na chvíľu. Bola pod krížom, keď umieral a niesla jeho telo po zvesení z kríža. Ona doniesla voňavé esencie na zabalzamovanie tela aj aloový olej - taký vzácny a vyhradený len kráľovským mŕtvym. To všetko mohla pre Ježiša získať len vďaka známostiam v Chráme.
Neskôr sa Salome pridala ku skupine Zelotov a až do svojej smrti pokračovala v hlásaní Ježišovho posolstva. Týmto novým faktom sa však nijako neznižuje úloha apoštolov, ale je potrebné poukázať aj na význam žien, ktoré sa zaslúžili o zrod kresťanstva. Ako sa možno presvedčiť z histórie, cirkev skutočne posvätné ženstvo takmer úplne vymazala z dejín. Constantinovi a jeho nástupcom sa veľmi rýchlo podarilo zmeniť svet z matriarchálneho pohanstva na patriarchálne kresťanstvo. Stáročia vedenou propagandistickou kampaňou, ktorá démonizovala posvätné ženstvo, sa im nakoniec podarilo vymazať pohanské bohyne z moderného náboženstva - okrem nepoškvrnenej Panny Márie – matky Ježiša Krista.
Výskumná skupina pod vedením Harringtona preštudovala záznamy z archívov židovskej sekty Nature-Karta (strážcovia chrámu), ktorá jestvovala už za čias Ježiša. Členovia tejto sekty zabezpečovali stráž (aj tajnú) svätých miest judaizmu. Ani počas prenasledovania sa vraj ich ochranná reťaz nikdy nepretrhla. Podľa ich tradície sa práve u nich nachádzajú písomnosti o procese s Ježišom. Podľa týchto dokumentov existovala tajná dohoda medzí guvernérom a vzbúrencom. Judea sa búrila a Pilát sa obával všeobecného povstania. Na čele Zelotov stál vodca Barabáš, ktorý sa dostal do rímskeho zajatia, kde ho odsúdili na smrť. Ježiš bol tiež zajatý a ponúkol svoj život Pilátovi, ako výmenu za oslobodenie Barabáša. Oslobodiť vodcu Zelotov bol jediný prostriedok, ako zastaviť povstanie a obnoviť ako tak mier. Pontius Pilát toto riešenie prijal. Tým sa vysvetľuje doposiaľ záhadná epizóda oslobodenia Barabáša, ako aj mlčanie Ježiša počas celého procesu s ním.
Obraz váhavého rímskeho správcu Piláta, ako sa radí so židovským davom (viď evanjelium Marka), čo má urobiť s nevinným človekom, je priam absurdný ! Autor evanjelia sa skôr snaží týmto spôsobom vysvetliť otázku, prečo bol Ježiš popravený Rimanmi. A zároveň tak uzatvára obraz zodpovednosti židov za Jeho ukrižovanie.
Napriek dohode, sa osudné udalosti vymkli Pilátovi z rúk. Jeho úmyslom bolo ušetriť Ježiša pred najvyšším trestom a potupnou smrťou. V tomto sa väčšina historikov zhoduje. Pilátovi však prerástlo cez hlavu sprisahanie predstaviteľov Chrámu a poštvaného davu proti Ježišovi.
Kde sa konala poprava, v tom tiež nie sú odborníci zajedno. Všeobecne sa traduje Golgota na severozápade od Jeruzalema. Pútnikmi navštevované miesto však nezodpovedá skutočnému miestu popravy. Nájdené texty „strážcov" Chrámu prinášajú o tejto udalosti presné údaje. Miesto ukrižovania sa vraj nachádza asi 800 metrov ďalej za bazilikou, ktorá sa dvíha na úpätí Garebského kopca.
Tiež kríž, na ktorom Ježiša ukrižovali, bol o málo väčší ako je priemerná výška človeka. Pred popravou mu „bratstvo dobročinných" ponúklo omamný nápoj, ktorý Ježiš odmietol. Členkou tohto bratstva bola aj Salome. Ježiš umieral v čase, keď sa v Chráme začali veľkonočné obrady.
Nové výskumy prinášajú opis ošetrenia mŕtveho tela, na čo bolo použitých vyše štyridsať kilogramov voňaviek a rozličných živíc. Oproti doterajšej mienke sa dokázalo, že vôbec nešlo o balzamovanie na egyptský spôsob.
Aj neprítomnosť apoštolov pri umieraní Ježiša sa dá vysvetliť ich urýchleným odchodom po boku Barabáša - aby zlikvidovali vzbury po celej krajine. Hebrejský text tento odchod zaznamenáva, ale nebol to útek ani zbabelosť či strach, ako to podaktorí historici doteraz vysvetľujú.
Ďalším významným objavom je zistenie, kto bol po Judášovej smrti - dvanástym apoštolom. Zatiaľ sa nenašli pôvodné rukopisy evanjelií apoštolov. Ich texty sú známe iba zo starých kópií. Pri vykopávkach Barabášovho hrobu (príslušník prvej kresťanskej obce na Cypre) sa našiel rukopis, o ktorom sa myslelo, že je to originál Evanjelia sv. Marka, žiaľ, bola to tiež len kópia. Onedlho sa tam našiel ďalší rukopis, ktorý je podľa zhodného vyhlásenia odborníkov, najstaršou verziou evanjelií - pisateľ musel byť priamo inšpirovaný originálom. Dôležitosť tohto objavu je v tom, že má konečne vyriešiť jednu zo záhad kresťanských dejín - kto bol dvanástym apoštolom ? Jeden z dvanástich Judáš - zmizol po poslednej večeri. Či išlo o samovraždu alebo vraždu nie je podstatné, v každom prípade zomrel. Avšak v evanjeliách sa aj naďalej objavuje a spomína - dvanásty... Harrington so svojím tímom sa domnieva, že nadišiel čas, keď môže dať uspokojivú odpoveď - kto nahradil Judáša ? Bola to žena Asnath - mladšia sestra Ježiša. Bola vraj jeho dôverníčkou, hoci ju Písmo nikde nespomína (z pochopiteľných dôvodov - žena bola v tom čase všeobecne v očiach mužov menejcenná). Na rozdiel od Jeho bratov pevne verila v Ježišovu misiu a po smrti brata pokračovala v jeho diele. Hoci sa jej stopa v nasledujúcich rokoch stráca, treba mať na pamäti, že evanjeliá boli určené na obrátenie pohanov ! Vtedy aj etika pohanov zavrhovala rovnoprávnosť žien a neradi by prijímali od ženy „Posolstvo"... Nový zákon bol kanonizovaný až v roku 691, teda v čase, keď i v kresťanskom svete vo všeobecnosti ženami opovrhovali. Cirkev sa ešte dlho potom pýtala, či má žena vôbec dušu?! V tom období boli z Biblie kresťanskou cirkvou vypustené aj texty o prevteľovaní duší (o inkarnácii) ! Preto prepisovači Písma svätého nemohli zohľadniť úlohu žien, ktoré rozširovali kresťanské učenie, skôr naopak, museli potlačiť aj každú pamiatku na ženu - apoštola.
Harringtonova výskumná skupina našla stopu po Asnathe pri vykopávkach na Cypre a v knižniciach orientálnych kláštorov. Spomienky na túto ženu sa nachádzajú aj v rukopise z 2. storočia n. l., ktorý sa našiel na vrchu Athos. Ďalej sa našla zmienka o nej v papyruse z 1. stor. n. l., ktorý bol písaný v aramejčine. Našiel sa v Darb-el-Gerze v Egypte. Ježišovu sestru ešte spomínajú rukopisy nájdené v Sýrii a pod.
Najcennejším materiálom bolo prečítanie cenzurovaných kapitol Talmudu, ktoré boli súčasťou chýrneho pokladu Náture-Karta (strážcov Chrámu). Tieto texty aj v najväčších osudových chvíľach židovských dejín neopustili múry Herodesovho Chrámu v Jeruzaleme. Okrem týchto, tiež texty zo Safadu a Alexandrie dokazujú, že po Judášovej smrti sa dvanástym apoštolom stala Ježišova sestra Asnath.
Ani jej ďalší život už nie je opradený záhadou. Na príkaz brata opustila Jeruzalem a odišla do tureckej Cicílie. Na tomto mieste treba podotknúť, že Ježišova rozvetvená rodina zohrala dôležitú rolu v rozširovaní Jeho posolstva. Brat Jakub bol roku 62 n. l. ako prvý kresťanský biskup umučený v Jeruzaleme. Synovec Šimon nastúpil po ňom na jeho stolec.
Asnath na svojej púti stretla Šavla (Pavla), mladého rabína a pri jeho „obrátení" zohrala dôležitú úlohu. Z tureckej Cicílie odchádzala do Alexandrie a potom do Ríma. Jej poslanie spočívalo tiež v zbieraní milodarov pre kresťanskú obec nazývanú „Jeruzalemskí svätci". Asnath však predovšetkým rozširovala bratovo Posolstvo lásky a milosrdenstva. Z viacerých dokumentov vyplynulo, že Asnath začala prenasledovať rímska polícia. Keď v roku 36. n. l. vypukla v Palestíne vzbura Zélotov, v Ríme boli presvedčení, že sa jej zúčastnila aj Ježišova sestra. Aby unikla prenasledovateľom, v preoblečení sa ukrývala v katakombách.
Objavy, ktoré urobili v okolí hrobu sv. Petra v Ríme, sa tiež zmieňujú o Ježišovej sestre. Pravdepodobne sa v katakombách stretla s Petrom, ktorý sa tu ukrýval pred prenasledovaním cisára Claudia. Ten sa roku 49. n. l. rozhodol vyhnať kresťanov z Ríma. Asnath sa skrývala v štvrtiach chudoby a obracala ich na svoju vieru. Napokon ju dolapili a spolu s Petrom umučili v Nerónovej aréne. Zašili ju do kože z leva a hodili na rohy rozzúrených býkov. A apoštola Petra zase ukrižovali dolu hlavou.
To je nový a dosiaľ málo známy pohľad na život, utrpenie a rozširovanie Posolstva Jeho nasledovníkmi. Sestra Asnath sa mala stať najväčšou sväticou zo žien. Tieň zabudnutia, ktorý bol vedome vrhnutý na jej meno a život ju robí v histórii ešte väčšou. Tak ako povedal Ježiš - jej brat: „Žiadne skutky nebudú nikdy zabudnuté...“
Medzi nebiblickými textami prevažujú komentáre k Starému zákonu. Avšak ani jeden zvitok sa nezmieňuje o Ježišovi a Jeho učeníkoch, hoci sa „kumránci“ čiastočne s novozákonnou dobou prekrývali. Pravdepodobne preto, že ich názory o nenávisti voči nepriateľom a cudzincom, boli veľmi vzdialené od mierumilovného učenia Ježiša. 
Tieto spisy predstavujú všetky starozákonné knihy, okrem knihy Esther, zväčša vo fragmentoch, ktorých štúdium a dešifrovanie sa doposiaľ neskončilo. Mnohí odborníci sú si istí, že práve tajomstvo Ježišovej mladosti a vzdelania sa ukrýva práve v nich. Ježiš ovládol učenie mudrcov púšte a ďalej ho rozvíjal s pomocou svojho staršieho druha, ktorého v bratstve nazývali Jánom Krstiteľom. 
