Na svet prišiel Spasiteľ ľudského rodu so svojim učením o nezištnej láske ku všetkým ľuďom a o pravde pre všetkých rovnakej. Jeho učenie však bolo svojou čistotou neprístupné národu, plnému klamstva a nenávisti. Z jeho učeníkov bol len jediný Judejec (Žid - Judáš) a i ten Ježiša zradil. Práve táto zosnovaná a zaplatená zrada vypovedá o veľmi dôležitom fakte - Ježiš mal tak silnú podporu ľudu, že ho židovské úrady nemohli len tak zatknúť verejne...
Odvážne a bojovné národy, ktoré sa nebáli žiadnej ťažkej práce, ani vojenskej námahy, ani smrti, boli pokornejšie k úcte Boha a prístupnejšie k učeniu Krista. Len zbabelý židovský národ, čo sa večne triasol o svoj úbohý život, sa drzo odvážil vmietnuť do tváre Krista vyzvanie: „Krv Jeho na nás a naše deti!“. Ježiša sa potrebovala zbaviť vtedajšia cirkevná vrchnosť Judey. Vyplýva to zo slov veľrady a farizejov: „Ak Ho necháme tak, všetci uveria v neho, prídu Rimania a zaujmú nám aj toto miesto a národ. Lepšie bude pre vás, keď jeden človek umrie za ľud a nezahynie celý národ. Ježiš má umrieť nielen za národ, ale má aj zhromaždiť rozptýlené dietky Božie“ – povedal prorocky Kaifáš „ (Ev. Jána k. 11:47-57).
Teda s plným vedomím hodili na seba túto strašnú kliatbu, ktorá ich bude naveky prenasledovať, lebo práve v krvi (obiehajúcej v tele vo vákuu) spočíva duša človeka... Už Kainovi povedal Boh: „Čo si to vykonal? Hlas krvi brata tvojho volá ku mne zo zeme“!
A boli to práve tí, ku ktorým sa obrátil najskôr so svojim učením lásky, pokory a milosrdenstva, ktorí ho krivo obvinili, odsúdili a dali pribiť na kríž, a tak sa stal židovský národ národom zavrhnutým, ktorý sa až dodnes odpláca za Božiu lásku satanskou zlobou.
Na rozdiel od Židov drsní a suroví ľudia, ktorí nikdy na vlastné oči nevideli „božského učiteľa“, ale žili iba pre krvavé vojny, prijali v Ríme učenie čistej lásky, ktorá bola neprístupná samoľúbym a chamtivým obchodníkom a úžerníkom. Títo vojaci, ktorých vojny naučili ctiť si povinnosť a milovať svoju vlasť nadovšetko, prijali Kristovo učenie ako hojivý balzam na svoje veľkodušné srdcia. Avšak toto učenie pokory a lásky, ktoré obmäkčilo rímske srdcia, už nemohlo zadržať zničenie Jeruzalema. Na druhej strane nielen to zachránilo Židov pred úplným vyhladením, ale im aj otvorilo brány Večného mesta – vtedajšej svetovej metropoly. Dovtedy boli zahniezdení iba v rozvalinách ázijských krajín a vždy zo sebou niesli rozklad mravov, podplácanie úradníkov, vzbury ľudu, ničenie štátov a to isté robili aj neskôr po vzniku kresťanského náboženstva.
Tak napríklad medzi Židmi, hneď na začiatku kresťanstva, bola veľmi rozšírená povesť, ktorá bola namierená proti podivuhodnému počatiu a narodeniu Ježiša ako i proti pôvodu moci, ktorou robil Ježiš zázraky. Použil ju vo svojom protikresťanskom spise platónsky filozof Celsus, ktorý pôsobil v 2. storočí. Jej fragment podáva Origenes vo svojom spise, namierenom práve proti Celsovi. Podľa tejto legendy Ježiš pochádzal z dediny v Judey a bol synom chudobnej Židovky, ktorá sa sama starala o svoje živobytie. Jeho matka bola vyhnaná svojim manželom, ktorý bol tesárom, lebo bol presvedčený o cudzoložstve. Takto vyhnaná svojim manželom, putujúc v nemilosti, porodila Ježiša - nemanželské dieťa. Ježiš bol pre svoju chudobu prenajatý do Egypta. Kým tam bol, nadobudol isté čarodejnícke sily, ktorými sa Egypťania priam posadnute pýšili. Domov sa vrátil veľmi hrdý na svoje schopnosti a magické sily a na ich základe vraj vydával sám seba za boha (Contra Celsum I, 28). Analogické výroky je možné nájsť i na viacerých miestach v Talmude.
Kresťanstvo je nesporne stvorené smrťou a z mŕtvych vstaním Ježiša Krista, pri ktorom veľmi pochmúrnu, ale predsa grandióznu úlohu zohral aj Judáš z kmeňa Judovho... Kristov prvý príchod na svetovú scénu sa udial za dramatických okolností. Svetská a cirkevná moc ho však ešte viac zahalila do nepreniknuteľného hávu božskosti a využila na posilnenie vlastnej moci.
Ideu pohanského vymazania hriechov pomocou krvi „baránka božieho“ vštepili ranokresťanským komúnam „Listy“ posielané sv. Pavlom (Šavel). Pre kresťanov v nich bola tiež sformulovaná základná myšlienka, že bez popravy Krista by nebolo vykúpenia... Avšak v evanjeliách Nového zákona evidentne nie je apoteóza (božská pocta) obetného kultu. Tým, že sv. Pavol zaviedol do už jestvujúceho kresťanského náboženstva kult obete a popravy Krista, automaticky prerobil kresťanstvo na výrazne pohanské - agresívne náboženstvo túžiace po totálnom oklamaní skutočnosti. Pretože podľa „Listov“ sv. Pavla, tohto samozvaného apoštola sú kresťania povinní veriť, že Boh Otec odsúdil na hanebnú smrť na kríži svojho jediného Syna len preto, aby vykúpil (t. j. zmazal) svoje vlastné hriechy - Boha Stvoriteľa... Preto Ježiš nazvaný a považovaný za "baránka božieho" musí vziať na seba všetky možne hriechy ľudstva...
Sv. Pavol vo svojich „Listoch“ vykombinoval fikciu, ktorá sa ujala (viď spoveď u katolíkov), že hriechy svedomia – farizejského pokrytectva, ktoré Kristus prisahal nikdy neodpustiť – budú automaticky odpustené pomocou nezmyselnej viery v dobrovoľnú (teda samovražednú) smrť na kríži „baránka božieho“. V epištole k Židom (kapitola 9) o tom argumentuje týmto spôsobom: „Lebo ak krv kozlov a teliat, ako aj popol z kravy, ktorými sa pokropia nečistí, spôsobia očistenie (od hriechov) tela, o čo viac očistí vaše svedomie krv Krista, ktorý cez Ducha Večného zložil Bohu seba samého ako nepoškvrnenú obetu..., lebo bez preliatia krvi neexistuje odpustenie (hriechov)“. Žid Šavel tu veľmi zrozumiteľne hovorí, že pre neho bol Ježiš v podstate ako kus dobytka (presne tak, ako dodnes každý Goj – nežid), ku ktorému ho prirovnáva... A práve on sa stal kňazom – Arcipastierom kresťanského „stáda“ pod menom sv. Pavol počas nasledujúcich dvoch tisícročí... Ach, tá zvrátenosť!
V podstate je tento Arcipastier od prvopočiatku v kresťanstve Anti-Kristom a svoju satanskú metódu použil nielen na zmátoženie prvých kresťanov... Napríklad, naivným obyvateľom Korintu, ktorí nepoznali Bibliu, zvestoval vopred pripravené Izaiášove evanjeliá (k. 53 :8, 10), že Kristus zomrel za naše hriechy, že bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych, ukázal sa Petrovi, a dvanástim (apoštolom) a ďalším viac ako päťsto bratom... (I. Kor. K. 15:, 1-4). Atď... Na podnet sv. Pavla tiež kresťania v Efeze s nadšením spálili všetky nekresťanské knihy, čo vlastnili...
Iróniou dejín a faktom zostáva, že židovské, grécke aj rímske dejepisectvo na Ježiša a jeho pozemský život akoby zabudlo. Alebo mlčalo zámerne? Prečo sa v historických spisoch nenašlo miesto pre človeka, ktorého už v tom čase uctievali ako Spasiteľa ?! Z písiem prorokov sa predsa dávno vedelo, že má prísť mesiáš (Ježiš Kristus ?). A keď prišiel nespoznali ho... Jedinou istotou je iba to, že sanhedrin (najvyšší židovský tribunál) vyriekol nad Ježišom trest smrti.
Za „bohorúhačstvo“ mal však židovský zákon stanovenú smrť ukameňovaním, ale kňazská veľrada tento trest nenariadila vykonať. Naopak, odovzdala Ježiša Pontskému Pilátovi ako politického buriča a krivoprísažne voči nemu zmenili aj pôvodné obvinenie. Z toho jasne vyplýva, že židovským úradom išlo nie o náboženský, ale o politický akt odsúdenia Ježiša. Kaifáš ako najvyšší kňaz v tom roku, upozornil ostatných členov rady na hroziace nebezpečenstvo zo strany Rimanov, ktorí by tvrdo zakročili proti Židom, ak by ľud uveril v Ježiša a nasledoval ho (Ev. Jána k. 11: 47-57). Tieto reči a obavy usvedčujú Kaifáša z vedomého klamstva, lebo Ježiš ľudu zvestoval a neustále pripomínal lásku, zmierenie a odpustenie. Učil milovať aj svojich nepriateľov i všetkých hriešnikov a dokazoval, že jedine láska k Bohu a k blížnym spasí svet... Preto aj Pilát odmieta zodpovednosť za odsúdenie Ježiša. Symbolicky si umýva ruky pred rozoštvaným davom a prehlasuje: „Som čistý od krvi tohto spravodlivého“.
Na základe neskorších záznamov, ktoré urobili mnohí nasledovníci Ježiša, inšpirovalo Jeho učenie milióny ľudí. A vďaka nemu vznikali nové filozofické školy, prúdy, náboženstvá a sekty.
V rovnakom období ako Ježiš, žil tiež muž (novopythagorec), ktorého meno sa šepkalo s úctou medzi hľadačmi „múdrosti“ a „pravdy“ v neskorších storočiach. Tento velikán nebol nikto iný než slávny zasvätenec, mág, mystik, liečiteľ, divotvorca, filozof a jogín Apollonius z Tyany. Narodil sa v hellenskom meste Kappadokii v dnešnej Malej Ázii štyri roky pred Ježišom a bol jeho súčasníkom. Žil v období panovania cisára Nerona (54-68, narodeného r. 37) a ešte aj počas vlády cisára Domitiana (81-96, narodeného r. 51). Raní kresťania v ňom videli pohana, ktorý vraj napodobňoval Krista. Bol to Phylostratos, ktorý načrtol obraz tohto mága a mudrca.
Apollonius bol po celé stáročia príčinou veľkých sporov už v raných dobách novoplatonikov, kedy upadnuté kresťanstvo 4. a 5. storočia (až na malé výnimky) celkom stratilo kľúč k tajomstvu vnútorného života a kedy z učenia Ježiša Krista urobila cirkev iba vonkajší kult. Ježiš bol postavený na prestol Boha a tak vopred vylučoval svojim "božským" pôvodom akékoľvek jeho nasledovanie. Načo by sa mali veriaci - ovečky ešte namáhať ? Veď spasenie už Ježiš ľudstvu priniesol...!? Ako by niekto iný mohol dosiahnuť dokonalosť Ježiša - Syna Boha? To by bolo asi tak, ako keď priemerne nadaný muzikant samouk, by sa pokúšal zaradiť medzi najslávnejších skladateľov ľudstva. Taká námaha predsa nemôže viesť k cieľu, je to záležitosť vopred vylúčená...
Kresťania vtedajšej cirkvi prestali hľadať Boha cez neustále výzvy Písma svätého a zanedbali napodobovanie Krista, pretože cieľ bol pre nich príliš vysoký, uspokojili sa chválením Boha ústnymi modlitbami a ctením si osoby Ježiša Krista. Tento kult rozširovali zrovna tak ako mohamedáni - ohňom a mečom, zabudnúc na varovanie Ježiša: "Kto mečom bojuje, mečom zahynie !"
O živote a činoch mudrca z Tyany by sme dnes už nevedeli vôbec nič, keby si dobrotivý osud nebol k zachovaniu jeho pamiatky, vyvolil nástroj, ktorý svojim perom zachytil životopis filozofa Apollonia z Tyany. Ten sa nám zachoval neporušený až doposiaľ. Stalo sa tak za rímskeho panovníka Septima Severa (193 – 211. n. l. ) na podnet jeho vzdelanej manželky a priateľky vied a umení Claudie Domny. Novoplatónsky filozof Flavius Filostratos zbieral s nevšednou usilovnosťou všetky vtedajšie spisy, ktoré pojednávali o živote Apollonia z Tyany. Tieto dokumenty potom spracoval do majstrovského životopisného diela.
Ako hovorí sám Filostratos - k svojej knihe som použil "Pamäti Damisa z Ninive“, Apoloniovho žiaka, ktorý síce veľmi podrobne zaznamenal rôzne udalosti, ktoré so svojim majstrom zažil, avšak slohom "barbarským", prostým, bez štipky umeleckosti, ktorý bol čitateľovi ťažko pochopiteľným. Ďalej som použil spis dejepisca Valéria Maxima "O udalostiach, ktoré sa odohrali za pobytu Apollonia z Tyany v meste Aege". Ďalšiemu spisu istého Moragena neprikladá Filostratos veľkú dôležitosť, ale viac sa odvoláva na 90 dopisov Apollonia samotného, ako aj na ústne podania, zozbierané od ľudí na rôznych miestach, kde sa Apollonius zdržiaval a žil.
Toto Filostratosovo dielo má cenu nielen historickú a filologickú, ale aj vysokú hodnotu okultnú - a to celkom právom. Raní kresťania všeobecne vtedy tvrdili, že Filostratosova práca vznikla na popud pohanov - postaviť súpera a opozičníka voči osobnosti Ježiša Krista. Toto tvrdenie neobstojí pred súdnou kritikou, lebo sami novoplatonici Ježišove zázraky vôbec nepopierali. Porfyrios a Celsus tvrdia, že zázraky Ježiša sa udiali pomocou magických síl, ako u každého iného zasväteného filozofa. Na diele Filostratosa skúšajú cirkevní otcovia svoju britkú kritiku - avšak na úkor skutočne žijúcej osobnosti zasvätenca Apollonia z Tyany. Našli sa však aj vzácne výnimky, napr. učený biskup Sidónius z 5. storočia nachádza pre toto dielo a život Apollonia iba samé slová chvály.
Prvé preklady z originálu sa vyskytujú až počas 17. storočia. Keď Angličan Charles Blond vydal z literárnej pozostalosti učeného lorda E. H. Cherbury preklad prvých dvoch Filostratosových kníh - spustili bigotní anglikanskí kazatelia ohromný pokrik, takže vydavateľ musel upustiť od ďalšieho vydávania týchto kníh. Preložená časť knihy bola roku 1693 v Londýne verejne zatratená a spálená na hranici. Vydavateľ spáchal samovraždu.
V druhej knihe je opísaná dlhá cesta Apollonia do Indie cez Kavkaz. Uberal sa k najväčším indickým mudrcom a prekročili veľkú rieku Hyfasis (Halys), kde Alexander Veľký prerušil svoj pochod.
Tretia kniha popisuje stretnutie s indickými žiakmi a samotným veľkým jogínom, mudrcom a guruom Jarechom.
Kniha štvrtá rozpráva o osude Apollonia doma a o jeho súdnom vyšetrovaní za vlády cisára Nerona (54-68) v Ríme. Keďže bol nevinný, musel byť oslobodený.
Piata kniha pojednáva o Apolloniovej ceste k egyptským gymnosofistom (nahí filozofi), ktorých múdrosť však nedosahovala výšku zasvätencov z Indie. Nasleduje jeho obrana pred cisárom Domitianom (81-96), kde Apollonius pri zatýkaní zmizol zo súdnej siene a magickou silou sa náhle objavil pred svojim trúchliacim žiakom Damisom v meste Dikearchia, a potom nasleduje ich spoločný a víťazoslávny návrat do Grécka a tajomný Apolloniov odchod z tohto sveta, o čom až na povesti, nie je nič určité a známe. Jeho koniec života nám tiež pripomína koniec života Krista... Zomrel v kostole, keď sa pred ním otvorili brány... Potom sa brány zatvorili a z vnútra zaznela panenská pieseň: „Vyjdi hore zo zemskej tmy a poď k nebeskému svetlu !“ Jeho telo nikdy nenašli...
Myšlienky, spochybňujúce Ježiša ako reálnu historickú osobu - teda že Ježiš skutočne žil, sú predovšetkým výplodom ideológie osvietenského racionalizmu. Prvé štyri evanjeliá, ktoré sú vraj jediným dôkazom o Ježišovej existencii, sa neobjavili skôr, ako v 4. storočí n. l. A niektoré podvody sú v nich také zlé, že tí, čo ich urobili, si ani len nedali tú námahu zistiť si, že Nazaret v Ježišovej dobe v Palestíne ešte neexistoval.
John Remsburg v knihe "The Book Your Church Doesn´t Want You To read" píše: „Skorí kresťanskí otcovia vôbec nepoznali štyri evanjeliá. Najznámejší z prvých otcov Justín mučeník písal asi v polovici 2. storočia (porovnaj nižšie). Jeho spisy ako dôkaz božskosti Kristovej by si nepochybne vyžadovali, aby používal tieto evanjeliá, keby v tom čase už boli existovali... Ale on udáva viac než 300 citátov z kníh Starého zákona a takmer sto z apokryfických kníh Nového zákona, ale ani jeden zo štyroch evanjelií. Mená evanjelistov: Matúša, Mareka, Lukáša a Jána nikde nespomína a nevyskytujú sa absolútne nikde v jeho písomnostiach“.
Babylonský Talmud, ktorý pochádza z 5. - 6. storočia, o Ježišovi píše: "V predvečer veľkonočný bol zavesený na drevo Ježiš, galilejský čarodejník, pretože čary robil a izraelský ľud zvádzal k akémusi cudziemu náboženstvu". (Sanhedrin fol. 43). Ak by teda Ježiš nebol historickou osobou, Talmud by ho určite nespomínal ako historickú osobu a pravdepodobne by mu nevenoval ani pozornosť. Slová Talmudu navyše potvrdzujú i to, čo už niekoľko storočí predtým napísal na adresu Židov Tertulián, že: "Koho predpojato podľa jeho pokory za obyčajného človeka mali, toho podľa jeho moci považovali za čarodejníka". (Apologeticus XXI, 6).
Tertulian so svojou Apológiou sa obrátil aj na "predstavených mužov ríše rímskej" (Apologeticus I, 1). Pripomenul im, že kresťanstvo sa rozšírilo za vlády Tiberia (14-37), ktorý z podnetu Pilátovej správy o ukrižovaní, vzniesol vec i na senát. Ako bývalý rímsky právnik vedel nepochybne o čom "mužom rímskej ríše" píše. Rimanom navyše pripomína i Tiberiov neúspešný úmysel, zaradiť Krista medzi rímskych bohov (Apologeticus V, 2, XXI, 7). To, že Pilátova správa bola známa uvádzajú aj iné spisy, ktoré sa na ňu odvolávajú (Napríklad Justín Martýr vo svojej Apológii, určenej cisárovi Antoninovi (138-161) a Eusébius v Cirkevných dejinách).
Najvýznamnejšia rímska správa o Ježišovi pochádza od historika Tacita z rokov 115-117. Tacitus vo svojich "Análoch" píše ohľadom Nera, ktorému pripisovali požiar Ríma nasledovné: "Aby túto zlú povesť potlačil, Nero ako vinníkov udával a najvyberanejšími trestami trestal tých, ktorí pre svoje hanobné skutky od ľudu nenávidení a kresťanmi nazývaní boli. Pôvodca tohto mena Kristus bol za panovania Tiberia od miestodržiteľa Pontského Piláta popravený" (Annales XV, 44). Tacitus síce stavia kresťanov do negatívneho svetla, no na základe rímskych prameňov to jasne svedčí o Ježišovom pozemskom živote.
Rímsky historik Suetonia, ktorý napísal dejiny prvých 12. cisárov, pri opise vlády Claudia (41-54) píše: "Židov pre Krista ustavične sa búriacich vyhnal z Ríma" (Vita Divi Clavdii, 25). Nariadenie cisára Claudia z roku 49 postihlo i Židov, ktorí prijali kresťanstvo. Informácia naznačuje, že o osobe Ježiša Nazaretského sa viedli spory a boje. O udalosti je zmienka i v Skutkoch apoštolských (XVIII, 2).
Posledná správa pochádza od Plinia mladšieho, ktorý bol v rokoch 111-113 cisárskym miestodržiteľom v Bithynii. Vo svojej správe cisárovi Trajanovi (98-117) o kresťanoch napísal, že: "Majú obyčaj schádzať sa určitého dňa pred svitaním a spoločne Kristovi ako Bohu vzdávať chválu a prísahou sa zaväzovať nie k nejakým zločinom, ale aby ani krádeže ani prepadnutiu ani cudzoložstva sa nedopúšťali ani vieru nerušili ani zverené veci nezapreli, keď by o ne boli požiadaní" (Epistylarym Libri Decem X, 96). Je to veľmi cenná správa rímskeho pôvodu, ktorá jasne hovorí i o tom, že Krista uctievajú už na začiatku 2. storočia ako Boha.
Je potrebné zdôrazniť, že v prvých storočiach a prakticky až do čias osvietenstva, nebola spochybňovaná reálnosť Ježiša ako historickej osoby. Rimania i Židia, ktorí boli jeho odporcami, písali o ňom a jeho nasledovníkoch všeličo možné, ale nikdy sa nespochybňovala Jeho existencia.
V dobe, keď Rímska ríša bola plná Židov, Cicero vystihol situáciu slovami: „Po Jeruzaleme (jeho zničení) zostala svetu iba židovská otázka a starému Rímu otázka náboženská“. Z toho vyplýva, že až s objavením sa kresťanstva spoznal Rím náboženské prenasledovanie, ale tým nebola vinná neznášanlivosť Ríma (lebo rímska moc vždy ponechala porazeným slobodne vyznávať ich vieru). Prenasledovanie bolo vyvolané zjavne nepriateľským správaním sa k štátnemu náboženstvu (kultu Slnka) zo strany prvých kresťanov, ktorí zdedili náboženskú neznášanlivosť od Židov, keďže práve tí prestupovali na novú vieru. Samotná krutosť prenasledovania sa vysvetľuje tým, že Rimania na začiatku nedokázali rozoznať dovtedy neznámych kresťanov od známych a nenávidených Židov. Práve svätú miernosť Kristovho učenia, Rimania považovali za ľstivosť a zákernosť, za ktorú sa chceli Židia pred Rimanmi skrývať.
Najkrutejšie prenasledovanie kresťanov bolo za Diocletiana (284-305), keď vydal „krvavý edikt“ – kto nebude obetovať bohom, bude usmrtený. Na vykonanie tohto nariadenia použil celú štátnu správu a vybrané oddiely vojska. Aké straty na ľuďoch vtedy kresťanstvo utrpelo, nevedno. Napriek tejto krutosti kresťania nepodľahli moci Ríma a ani sa nepokúsili o ozbrojený odpor...
Potom prišiel na scénu cisár Flavius Valerius Constantinus I. (306-337). Bol adoptívnym synom cisára Constantia Chlora (293-306, narodený r. 264), ktorý zomrel roku 306 na vojnovej výprave v Británii, a za cisára ho zvolili jeho légie.
Keď sa ujal vlády, situácia v rímskej ríši sa neobyčajne skomplikovala – nie však jeho vinou. Systém štyroch cisárov, zavedený Diocletianom (284-305), mohol fungovať len pri ich vzájomnej zhode, a nie za rozporov, ktoré medzi nimi vypukli. V Ríme však v tom čase vypuklo prekvapujúce ľudové povstanie (pre dane, ktoré na obyvateľstvo uvalil cisár Galerius) a na jeho potlačenie zvolil senát nového cisára, Maximianovho syna Maxentia. Constantinus ho však neuznal, lebo v tom videl porušenie svojho práva na vymenovanie spoluvládcu, a tak sa proti nemu vypravil. Keď sa Maxentius dostal do ťaýkostí, Maximianus mu prišiel s vojskom na pomoc, a hoci sa cisárskej hodnosti spolu s Diokletianom už vzdal, vyhlásil sa znovu za cisára. V bojovej zrážke s Contantinovým vojskom však podľahol a na jeho rozkaz spáchal samovraždu. Proti Constantinovi sa vypravil aj Maxentius, ale utrpel takisto porážku a ušiel do Ríma. Constantinus sa spojil so spolucisárom (a švagrom) Liciniom, ktorý vládol od roku 308 v Sirmiu. Ten pritiahol s veľkým vojskom pred Rím a v bitke pred bránami mesta, pri Milvijskom moste, Maxentia 12. októbra 312 na hlavu porazil. Desať rokov vládol Constantinus spoločne a v zhode s Liciniom, ale potom vypukli medzi nimi spory a boje, v ktorých Licinius roku 324 podľahol. Constantinus sa stal zvrchovaným vládcom ríše a zostal ním až do svojej smrti roku 337. Do dejín vstúpil ako Konštantín Veľký.
V Constantinovom vojsku bolo mnoho kresťanov (už jeho otčim ich prestal prenasledovať) a on sám sa k ním správal veľmi tolerantne. Keď vydal svoj Milánsky edikt (spolu s Liciniom), nebol ešte kresťanom a napriek tomu však nové náboženstvo chránil a podporoval. Dovolil kresťanom zastávať všetky úrady, vrátil im zhabané budovy a náhradou za zničené im venoval niektoré chrámy starých bohov. Na mieste, kde podľa cirkevnej tradície zahynul Kristov námestník Peter, dal na jeho počesť postaviť baziliku, ktorá sa zachovala až do 15. storočia. Okrem iného daroval cirkvi palác Claudia Laterana, ktorý sa stal pápežskou rezidenciou a v prestavbe existuje dodnes. Počas vlády a podpory Constantina sa kresťanstvo tak rozšírilo, že roku 325 mala cirkev asi 600 biskupstiev – v Egypte, v Afrike, v Itálii, v Malej Ázii, v Grécku, v Hispánii a Gálii a mnohé ďalšie od Británie až po Arméniu a Mezopotámiu.
Preto niet pochýb, že v dôsledku toho sa aj Constantinov pôvodný tolerantný postoj voči kresťanom postupne zmenil na úprimné sympatie. V jeho prípade však išlo aj o niečo iné – v kresťanstve videl vzostupnú silu, ktorá by mohla ideologicky zjednotiť ríšu, posvätiť rímske štátne zriadenie a upevniť cisársku autoritu. Podľa toho tiež konal. Nepristupoval ku kresťanstvu ako k náboženstvu, ale z politického hľadiska – ako štátnik, ktorý je zodpovedný za svetovú ríšu. Oficiálnym rímskym náboženstvom bolo dovtedy uctievanie Slnka - kult Sol invictus a Constantinus bol jeho veľkňazom.
Aj preto zrovnoprávnenie kresťanstva so starým náboženským kultom ríše nepripadalo do úvahy alebo v lepšom prípade to považoval za predčasné, veď prívrženci starého náboženstva tvorili v ríši ešte stále markantnú väčšinu a musel brať na nich ohľad. Na druhej strane, kresťanstvo ani zďaleka nebolo také pevné a vnútorne jednotné, aby mohlo tvoriť ideologické spojivo celej ríše. Neustále v ňom kvasili dogmatické spory a kompetenčné konflikty o malicherných veciach (svätení sviatkov, spôsobe pochovávania, formách pokánia za hriechy atď.). Práve tieto spory viedli k rozbrojom a vylučovaniu jednotlivcov i celých obcí z cirkvi, k bojom medzi predstaviteľmi „pravovernosti“ a „kacírstva“ a to všetko odporovalo politickým cieľom Constantina. Bol to nielen dobrý politik, ale aj obchodník a bolo mu jasné, že tri storočia po ukrižovaní Krista rastie nezadržateľne počet Jeho nasledovníkov geometrickým radom.
Kresťania a pohania začali medzi sebou bojovať a tento konflikt nadobúdal priveľké rozmery. Constantinus sa preto usiloval sporné otázky vyriešiť a dôrazne v tom smere naliehal aj na cirkevných predstaviteľov.
Roku 325 zvolal do svojho letného sídla v Nicei (v západnej Bithýnii) prvý „všeobecný cirkevný snem“, ktorý sa po dlhých rokovaniach dohodol na formulovaní základných kresťanských dogiem (tzv. nicejskom vyznaní viery). Diskutovalo a hlasovalo sa o mnohých aspektoch kresťanstva, ako: - o dátume Veľkej noci, o úlohe biskupov, o vykonávaní sviatostí a samozrejme, o božskom pôvode Ježiša. Dovtedy ho Jeho nasledovníci pokladali len za smrteľného proroka, za veľkého a vplyvného človeka, ale jednako len človeka - smrteľníka. To, že Ježiš Kristus je Božím synom, sa oficiálne navrhlo a odhlasovalo práve na Nicejskom koncile (na základe dochovaných písomných správ, prípadne i zostaveného horoskopu?). Zavedenie „božského“ pôvodu Krista však malo zásadný význam nielen pre jednotu Rímskej ríše, ale aj pre ďalšie posilňovanie moci Vatikánu. Tým, že Constantinus oficiálne súhlasil s predstavou Ježiša ako Božieho syna, zmenil ho na božstvo - na entitu, o moci ktorej sa nediskutuje. Nielenže tým zamedzil ďalším výhradám pohanov voči kresťanstvu, ale teraz sa mohli prívrženci Krista vykúpiť iba cez zavedenú posvätnú inštanciu - Rímskokatolícku cirkev. Constantinus uznesenie koncilu schválil aj napriek tomu, že sám bol pohan a ešte stále najvyšší kňaz starého kultového náboženstva. Kresťanstvo však na tomto koncile za štátne náboženstvo nevyhlásil.
Mnohí učenci tvrdia, že raná cirkev doslova ukradla Ježiša jeho pôvodným nasledovníkom a privlastnila si jeho ľudské posolstvo. Constantinus tiež využil Kristov veľký vplyv a tak dal kresťanstvu jeho dnešnú podobu, lebo malo zásadný význam pre fungovanie cirkvi a štátu.
V čase, keď Constantinus povýšil Ježiša z človeka na Boha, medzi ľuďmi ešte existovalo množstvo dokumentov, ktoré hovorili o Jeho živote ako o smrteľnom človeku. Uvedomoval si, že ak chce poprieť tieto historické dokumenty, musí na to použiť niečo veľmi radikálne - a toto jeho rozhodnutie je najdôležitejším okamihom v dejinách kresťanstva. Dal z biblie vypustiť evanjeliá hovoriace o ľudských vlastnostiach Krista a namiesto nich vložiť do nej evanjeliá hovoriace o Kristovi už ako o Bohu. Tak sa v Novom zákone okrem niekoľko iných ocitli evanjeliá Matúša, Mareka, Lukáša a Jána.
Zároveň rané evanjeliá vyhlásil za nezákonné, dal ich zozbierať a spáliť. Potom každý, kto si zvolil zakázané evanjeliá než Constantinom schválené, bol vyhlásený za kacíra. Slovo heretik (novátor či kacír je z latinského slova hae-reticus) pochádza práve z tohto obdobia dejín a znamená voľbu - výber. Prvými heretikmi na svete boli teda tí, čo si zvolili pôvodnú históriu a učenie Krista.
Constantina zamestnávali aj vojenské povinnosti. Na západe viedol vojnu proti Frankom, na Dunaji proti Gótom a len smrť mu prekazila pripravovanú vojnu proti Peržanom. S veľkou zanietenosťou sa venoval hlavne otázkam vnútornej organizácie ríše. Oddelil vojenskú správu od politickej a dovŕšil Diocletianovu administratívnu reformu rozdelením ríše na štyri prefektúry (Orient, Ilýriu, Itáliu a Galiu). Definitívne tiež zakázal pánom trestať otrokov smrťou, uľahčil ich prepúšťanie na slobodu a zajatcov miesto predávania na dražbe usadzoval v provinciách ako kolónov. Tieto opatrenia mali nesporne pokrokový význam. Roku 324 sa Constantinus odhodlal na jednu z najväčších reforiem v dejinách Romulovho a Augustovho mesta. Dal veľkoryso vystavať nové mesto, čo nemá rozsahom, tempom a nákladnosťou v antike obdobu. Roku 330 bolo postavené, vysvätené, povýšené na cisárske sídlo a prenesené hlavné mesto ríše z Ríma do Byzantia, ktoré nazval po sebe Constantinopolis (dnešný Istambul a predtým Carihrad). Hlavným mestom rímskej svetovej ríše zostal až do roku 395, keď sa rozdelila na východnú a západnú. Potom bolo hlavným mestom byzantskej ríše až do roku 1453, keď ho dobyli turecké vojská Mehmeda II.
Našťastie pre nás a historikov sa niektoré evanjeliá, ktoré sa Constantinus a neskôr aj cirkev usilovali zničiť, zachovali. Po 2. svetovej vojne sa v jaskyni neďaleko Kumránu v Judskej púšti našli Zvitky od Mŕtveho mora a v Nag Hammádí Koptské zvitky. Tieto dokumenty hovoria o Kristovi ako o človeku. Vatikán v súlade so svojou tradíciou potláčania pravdivých informácií robil, pravdaže, všetko preto, aby sa tieto zvitky neobjavili na verejnosti. Zvitky poukazujú na historické rozpory a výmysly a jasne potvrdzujú, že modernú Bibliu napísali ľudia, ktorí mali politický cieľ - klásť dôraz na božskosť človeka Ježiša Krista a s pomocou Jeho vplyvu posilniť vlastnú moc. Ako poznáme Bibliu dnes, tú dal nielen zostaviť, ale ju aj financoval rímsky cisár Constantinus. Celý život bol pohanom a pokrstený bol až na smrteľnom lôžku, keď už proti tomu nemohol nič urobiť. Cesta kresťanstvu sa tak naplno otvorila a zavŕšil ju cisár Theodosius (379-395), keď roku 391 zakázal pohanské rituály po celej rímskej ríši a dal zatvoriť svätyne pohanských bohov.
Historici dodnes žasnú nad genialitou, s akou Constantinus obrátil na kresťanstvo pohanov, ktorí pôvodne uctievali kult Slnka. Tým, že začlenil pohanské symboly a obrady do vznikajúcej kresťanskej tradície, vytvoril akési hybridné náboženstvo prijateľné pre obe strany. Preto stopy pohanského náboženstva v kresťanských symboloch sú ešte aj dnes nepopierateľné:
1) Egyptský slnečný kotúč sa stal svätožiarou svätých.
2) Na časy egyptské a cez židovské ostala u prvých kresťanov pamiatka na loď boha Slnka Ra - "zlata skrinka" zvaná tabernákulum, kde sa uschováva monštrancia a kalichy (pre Telo a krv živého Boha).
3) Menoru - zlatý sedemramenný svietnik symbolizujúci umelé Svetlo, ktoré osvetľuje „vyvolený národ“, nahradili kresťania zlatou Monštranciou, ktorá ma tvar kruhu obklopeného žiariacimi lúčmi slnka. Práve tato Monštrancia je symbolom návratu k solárnemu kultu – veď práve taký istý symbol možno vidieť medzi rohmi egyptských božstiev alebo Mojžišom tak nenávideného býka Apisa (Zlaté teľa).
4) V Monštrancii je miesto slnka prázdne, a na to miesto kňaz vkladá hostiu symbolizujúcu Telo Kristovo. Monštrancia takto symbolizuje, že „slnkom" je ten istý Kristus ktorý má byť „vnútorným bohom" každého kresťana.
5 V kresťanstve pretrval aj ďalší mýtus – z mŕtvych vstávanie Ozirisa. Tento egyptský boh živej prírody (neskôr nazvaný Serapis) sa reinkarnoval v kresťanskom náboženstve v podobe z mŕtvych vstávajúceho Krista (každoročne na Veľkú noc).
6) Bohyňa Isis s jej zázračne počatým synom Horom sa stali základom našich moderných obrazov Panny Márie s malým Ježiškom.
7) A doslova všetky prvky katolíckeho obradu - myrha, oltár, chválospevy, sväté prijímanie, akt „jedenia Boha“ - boli prevzaté zo skorších pohanských mystérií.
8) Kresťania pôvodne uctievali židovský sabat, to znamená sobotu, ale Constantinus posunul tento sviatok tak, aby sa kryl s dňom, keď pohania uctievali deň pohanského slnečného boha –Sunday, slnečný deň - nedeľa.
Kristovo učenie bolo v náboženstvo sformulované až v 1. storočí a tým sprístupnené aj filozofii, "módnemu" a vzdelanostnému trendu tej doby. Preto sa nečudujme, že Jeho učenie - náuka v mnohom zahalená podobenstvami a tajomstvom, sa stala predmetom štúdia všetkých troch filozofických systémov. V tej dobe cirkev robila ústupky názorom senzualistickým a synkretickým a to tým, že prijala do viery vety a články, ktoré Kristus nehlásal ani neučil ! Cirkev to pravdepodobne urobila preto, aby zmiernila trecie plochy a spory medzi zástancami opozičných filozofických náuk s kresťanstvom. Tým zároveň zabezpečila, aby kresťanstvo ľahšie a rýchlejšie prenikalo do povedomia ľudí. Avšak týmito "ústupkami" cirkev Kristovmu učeniu neposlúžila. Samotné kresťanstvo však týmto spôsobom alebo kompromisom, získalo na expanzívnosti, avšak strácalo tak na vnútornej sile a cene. Skôr prijaté cudzie prvky sa počas neskorších storočí stávali zámienkou a predmetom nábožensko-filozofických sporov a na ich základe sa začalo drobiť. Vznikali rôzne sekty a rozmohlo sa kacírstvo.
Do 5. storočia sa v kresťanskom náboženstve vystriedali všetky tri filozofické systémy. Vplyv opozičných systémov bol však tak silný, že sám sv. Augustín podľahol synkretizmu (konfesii - vyznaniu).
Materializmus sa v kresťanskej viere presadil práve názorom o „z mŕtvych vstaní Krista", ako veľmi dôležitým článkom vierouky. Začiatkom stredoveku nebol v kresťanstve výrazne uplatnený žiadny filozofický smer. A tie smery, ktoré boli od ideálneho kresťanského spiritualizmu na míle vzdialené, uznávali predsa dualitu - hoci pojem Boha opriadli materialistickým a ľudským zjavom a synkretickým výkladom.
Vplyvom osobností ako boli sv. Augustín, Abelard, Alexander Trallský, Avicena, Erigena, Richard de Saint Viktor, sv. Hildegard atď. pomaly, ale iste nadobúdal v kresťanstve prevahu spiritualizmus. Počas renesancie však spiritualizmus stratil svoju pevnú pozíciu a to za zvláštnych okolností, keď bolo uprednostňované štúdium pohanského spiritualizmu (Aristotela a Platóna) tzv. kulty starovekých kultúr. Avšak mysle ľudí sa čoskoro presýtili filozofiami, ktoré boli veľmi vzdialené od novodobých prúdov a tak sa zasa upriamili k filozofii, ktorá rozjímala o učení cirkvi a ktorá mnohokrát bola svojimi názormi aj proti samotnej Svätej cirkvi.
Cirkev cez svojich hodnostárov a doktorov zo začiatku polemizovala s odporcami... Keď však bola vydráždená kalvinizmom a lutheranizmom, ktorý sa dotýkal samotných jej základov (koreňov), tak sa cirkev rozhodla obetovať inkvizičným plameňom nielen knihy, ale aj nepohodlné osoby! Napokon aj samotná filozofia musela urobiť pre svoju záchranu čelom vzad a prehlásiť sa za "slúžku" teológie. Takto sa zmenil ich vzájomný pomer. Filozofia už sama nerozoberala náboženstvo, ale Cirkev používala filozofiu k výkladu náboženstva. Filozof v tej dobe sa musel pridŕžať predpísaného hesla: "Myslieť až k dogme, ďalej nie!"
Ani tento stav však nemohol trvať večne, nakoľko ľudský duch je už raz taký - túži po poznaní a nedá sa neustále obmedzovať... Tak sa znova začala filozofia odlučovať od náboženských dogiem. Spiritualistický nábožensko-filozofický názor bol príčinou nekonečných sporov, šarvátok, inkvizičných hraníc, križiackych výprav, vojen i nekonečného ľudského utrpenia, ktorým po stáročia Svätá cirkev udržiavala ľudstvo v nepokoji, napätí a bratovražedných vojnách. Ľudstvo i sami veriaci opovrhovali touto zvrhlou, násilníckou, mečom a krížom presadzovanou vierou. Je preto celkom pochopiteľné, že siahlo tam, kde je najmenej transcendentálnych záhad - tam, kde záhady nemajú vôbec prístup a to opäť k materializmu.
Kresťanstvo (a väčšina náboženstiev), bolo zriadené preto, aby ľudí pripravili o moc kňazi a mali nad nimi kontrolu. Ustanovili ho ako politický nástroj. „Vsaď u ľudí na pocit bezcennosti a viny a máš nad nimi kontrolu“.
Odvážne a bojovné národy, ktoré sa nebáli žiadnej ťažkej práce, ani vojenskej námahy, ani smrti, boli pokornejšie k úcte Boha a prístupnejšie k učeniu Krista. Len zbabelý židovský národ, čo sa večne triasol o svoj úbohý život, sa drzo odvážil vmietnuť do tváre Krista vyzvanie: „Krv Jeho na nás a naše deti!“. Ježiša sa potrebovala zbaviť vtedajšia cirkevná vrchnosť Judey. Vyplýva to zo slov veľrady a farizejov: „Ak Ho necháme tak, všetci uveria v neho, prídu Rimania a zaujmú nám aj toto miesto a národ. Lepšie bude pre vás, keď jeden človek umrie za ľud a nezahynie celý národ. Ježiš má umrieť nielen za národ, ale má aj zhromaždiť rozptýlené dietky Božie“ – povedal prorocky Kaifáš „ (Ev. Jána k. 11:47-57). 
Na rozdiel od Židov drsní a suroví ľudia, ktorí nikdy na vlastné oči nevideli „božského učiteľa“, ale žili iba pre krvavé vojny, prijali v Ríme učenie čistej lásky, ktorá bola neprístupná samoľúbym a chamtivým obchodníkom a úžerníkom. Títo vojaci, ktorých vojny naučili ctiť si povinnosť a milovať svoju vlasť nadovšetko, prijali Kristovo učenie ako hojivý balzam na svoje veľkodušné srdcia. Avšak toto učenie pokory a lásky, ktoré obmäkčilo rímske srdcia, už nemohlo zadržať zničenie Jeruzalema. Na druhej strane nielen to zachránilo Židov pred úplným vyhladením, ale im aj otvorilo brány Večného mesta – vtedajšej svetovej metropoly. Dovtedy boli zahniezdení iba v rozvalinách ázijských krajín a vždy zo sebou niesli rozklad mravov, podplácanie úradníkov, vzbury ľudu, ničenie štátov a to isté robili aj neskôr po vzniku kresťanského náboženstva. 
Ideu pohanského vymazania hriechov pomocou krvi „baránka božieho“ vštepili ranokresťanským komúnam „Listy“ posielané sv. Pavlom (Šavel). Pre kresťanov v nich bola tiež sformulovaná základná myšlienka, že bez popravy Krista by nebolo vykúpenia... Avšak v evanjeliách Nového zákona evidentne nie je apoteóza (božská pocta) obetného kultu. Tým, že sv. Pavol zaviedol do už jestvujúceho kresťanského náboženstva kult obete a popravy Krista, automaticky prerobil kresťanstvo na výrazne pohanské - agresívne náboženstvo túžiace po totálnom oklamaní skutočnosti. Pretože podľa „Listov“ sv. Pavla, tohto samozvaného apoštola sú kresťania povinní veriť, že Boh Otec odsúdil na hanebnú smrť na kríži svojho jediného Syna len preto, aby vykúpil (t. j. zmazal) svoje vlastné hriechy - Boha Stvoriteľa... Preto Ježiš nazvaný a považovaný za "baránka božieho" musí vziať na seba všetky možne hriechy ľudstva... 
Za „bohorúhačstvo“ mal však židovský zákon stanovenú smrť ukameňovaním, ale kňazská veľrada tento trest nenariadila vykonať. Naopak, odovzdala Ježiša Pontskému Pilátovi ako politického buriča a krivoprísažne voči nemu zmenili aj pôvodné obvinenie. Z toho jasne vyplýva, že židovským úradom išlo nie o náboženský, ale o politický akt odsúdenia Ježiša. Kaifáš ako najvyšší kňaz v tom roku, upozornil ostatných členov rady na hroziace nebezpečenstvo zo strany Rimanov, ktorí by tvrdo zakročili proti Židom, ak by ľud uveril v Ježiša a nasledoval ho (Ev. Jána k. 11: 47-57). Tieto reči a obavy usvedčujú Kaifáša z vedomého klamstva, lebo Ježiš ľudu zvestoval a neustále pripomínal lásku, zmierenie a odpustenie. Učil milovať aj svojich nepriateľov i všetkých hriešnikov a dokazoval, že jedine láska k Bohu a k blížnym spasí svet... Preto aj Pilát odmieta zodpovednosť za odsúdenie Ježiša. Symbolicky si umýva ruky pred rozoštvaným davom a prehlasuje: „Som čistý od krvi tohto spravodlivého“. 
Tertulian so svojou Apológiou sa obrátil aj na "predstavených mužov ríše rímskej" (Apologeticus I, 1). Pripomenul im, že kresťanstvo sa rozšírilo za vlády Tiberia (14-37), ktorý z podnetu Pilátovej správy o ukrižovaní, vzniesol vec i na senát. Ako bývalý rímsky právnik vedel nepochybne o čom "mužom rímskej ríše" píše. Rimanom navyše pripomína i Tiberiov neúspešný úmysel, zaradiť Krista medzi rímskych bohov (Apologeticus V, 2, XXI, 7). To, že Pilátova správa bola známa uvádzajú aj iné spisy, ktoré sa na ňu odvolávajú (Napríklad Justín Martýr vo svojej Apológii, určenej cisárovi Antoninovi (138-161) a Eusébius v Cirkevných dejinách).
Keď sa ujal vlády, situácia v rímskej ríši sa neobyčajne skomplikovala – nie však jeho vinou. Systém štyroch cisárov, zavedený Diocletianom (284-305), mohol fungovať len pri ich vzájomnej zhode, a nie za rozporov, ktoré medzi nimi vypukli. V Ríme však v tom čase vypuklo prekvapujúce ľudové povstanie (pre dane, ktoré na obyvateľstvo uvalil cisár Galerius) a na jeho potlačenie zvolil senát nového cisára, Maximianovho syna Maxentia. Constantinus ho však neuznal, lebo v tom videl porušenie svojho práva na vymenovanie spoluvládcu, a tak sa proti nemu vypravil. Keď sa Maxentius dostal do ťaýkostí, Maximianus mu prišiel s vojskom na pomoc, a hoci sa cisárskej hodnosti spolu s Diokletianom už vzdal, vyhlásil sa znovu za cisára. V bojovej zrážke s Contantinovým vojskom však podľahol a na jeho rozkaz spáchal samovraždu. Proti Constantinovi sa vypravil aj Maxentius, ale utrpel takisto porážku a ušiel do Ríma. Constantinus sa spojil so spolucisárom (a švagrom) Liciniom, ktorý vládol od roku 308 v Sirmiu. Ten pritiahol s veľkým vojskom pred Rím a v bitke pred bránami mesta, pri Milvijskom moste, Maxentia 12. októbra 312 na hlavu porazil. Desať rokov vládol Constantinus spoločne a v zhode s Liciniom, ale potom vypukli medzi nimi spory a boje, v ktorých Licinius roku 324 podľahol. Constantinus sa stal zvrchovaným vládcom ríše a zostal ním až do svojej smrti roku 337. Do dejín vstúpil ako Konštantín Veľký. 
1) Egyptský slnečný kotúč sa stal svätožiarou svätých. 
3) Menoru - zlatý sedemramenný svietnik symbolizujúci umelé Svetlo, ktoré osvetľuje „vyvolený národ“, nahradili kresťania zlatou Monštranciou, ktorá ma tvar kruhu obklopeného žiariacimi lúčmi slnka. Práve tato Monštrancia je symbolom návratu k solárnemu kultu – veď práve taký istý symbol možno vidieť medzi rohmi egyptských božstiev alebo Mojžišom tak nenávideného býka Apisa (Zlaté teľa). 
