Keď sa pozrieme na filozofiu a náboženstvo, tak zväčša na čele týchto smerov vždy stáli vysoko učené a vysoko mravné osobnosti. Týčili sa od vekov nad ostatnými ľuďmi ako katedrály. Boli budovateľmi a proklamátormi "právd" a tie predsa museli byť správne. Obidva smery, vrátane materializmu, sú predovšetkým filozofické a kládli si za cieľ urobiť človeka šťastným, lepším a vnútorne vyrovnaným. Žiaľ, veľa jednotlivcov si urobilo z týchto smerov "slúžku" svojich záujmov. Z pradávnych náuk boli povytrhávané vety, citáty, state a stali sa z nich bezduché ideologické heslá pre večne otročiace ľudstvo. Z ideálnych zásad bola urobená karikatúra filozofie. Jej reprezentanti viedli ľud, boli jeho učiteľmi a mravnými sudcami po dlhé stáročia. A práve z toho pramení vzájomné nepochopenie, podráždenosť, nevraživosť, osočovanie, a to neraz zámerne a umelo udržiavané polovzdelancami, ktorí mali a majú stále v rukách duchovnú i svetskú, politickú a vojenskú moc. Dokonca si na túto robia "dedičný" nárok, pričom k udržaniu tejto moci im slúži naviac ešte aj veda. Pyšná a poplatná k jednej strane (mocným) a nekompromisná voči druhej strane (duchovne orientovaným).
O Bohu, vesmíre a človeku nerozmýšľali len filozofi, vládcovia, politici, kňazi a cirkev, ale aj prostý ľud hľadal odpovede na otázky - odkiaľ pochádza, kam kráča. Aj ľud pozoroval veci okolo seba prostredníctvom niektorej z troch pozorovacích schopností (zmysly, rozum a pocity), z ktorých nutne vychádza aj každé filozofické učenie. Keby každý filozof používal tieto tri schopnosti súčasne a rovnako, vznikol by len jeden filozofický smer (systém). Avšak tieto pozorovacie schopnosti nie sú u každého človeka rovnako vyvinuté. Preto jeden filozof dával prednosť určitému pozorovaniu pred ostatnými a tak vznikali rôzne smery myslenia. Napriek tomu sústav nemôže byť viac, ako je pozorovacích schopností človeka.
V ľude boli a sú zastúpené všetky tri filozofické smery. Na spôsob myslenia mal vždy podstatný vplyv temperament národa, jeho vnútorné založenie, hmotný blahobyt, sociálne pomery a samozrejme dominantné náboženstvo. Z toho vyplýva, že ak hmotný alebo mravný útlak v niektorých historických dobách dosahoval svoj vrchol alebo ak náboženstvo strácalo svoj kredit, obracalo sa myslenie národa iným smerom. V histórii ľudstva môžeme pozorovať, že nové náuky a metódy dávali národu vždy nádej, že dôjde k novému uspokojeniu vnútorných potrieb a k lepšiemu usporiadaniu hlavne sociálnych pomerov. A tak je tomu až dodnes.
Preto v každom národe bol v prevahe vždy jeden filozofický smer, ktorý z uvedených dôvodov ustupoval tomu druhému - novému, keď už nedokázal plniť úlohy od neho vyžadované. Ani druhé dva smery však nikdy nezanikali a zostávali vždy v striehnucej, aktívnej opozícii. Filozofický smer nie je vynálezom jednej osoby, ale výsledkom celého radu neuvedomelého nazerania prevažnej väčšiny národa - časom je formulovaný a uvedený do systému. Avšak iba takého systému, ktorý zodpovedá názorom a mentalite národa, sa zmocňujú vlády a dávajú štátnym inštitúciám v správe určitú vonkajšiu aj vnútornú formu. Potom každá jednotlivá vec, ktorá je posúdená zo všetkých troch menovaných stanovísk, sa objaví zakaždým v inom svetle.
Filozofia, ktorá vznikla na základe pozorovacej schopnosti - zmyslovej (senzus) a má plnú dôveru, bola nazvaná materializmom (senzualizmom) a jej náboženstvom je antropomorfizmus, čiže pripisovanie ľudských vlastností prírodným javom, živlom, či predstavám bohov...
Filozofia, ktorá má výhradný pôvod v poznávaní rozumom sa nazýva spiritualizmus a jej náboženstvom je uctievanie Boha ako bytosti, ktorá nemá s ľudskou prirodzenosťou nič spoločné – (teda idealizmus).
Napokon máme dočinenia s filozofiou na podklade citových vzťahov, ktorá bola pomenovaná synkretizmom (spájaním rôznorodých myšlienok) a jej náboženstvom je panteizmus, čiže uctievanie Boha stotožneného s prírodou a so svetom.
Pri uvádzaní filozofických systémov sa vždy dotýkame náboženstva, pretože vždy boli úzko späté. V súčasnej dobe však dochádzame k tomu, že filozofia môže jestvovať aj bez náboženstva, avšak skôr alebo neskôr upadne do sofistiky (dvojzmyselných úsudkov a klamných dôkazov).
Ak chceme spoznať a pochopiť karmické vplyvy na súčasný život človeka, či jednotlivca alebo celých národov, musíme zájsť hlboko do prehistórie ľudstva - vrátiť sa späť k prírodným silám, zákonom vesmíru a k podstate Boha...
Mnohí ľudia sa domnievajú, že materializmus a spiritualizmus je vynálezom novej doby. Avšak obidva tieto systémy existovali už za dávnych dôb a vzájomne sa potierali, osočovali práve tak energicky, ako aj dnes. V každom národe boli od vekov vždy spory nábožensko-filozofických sústav, ktoré hlboko zasahovali do života prostého ľudu a sociálneho zriadenia. Pokúsme sa zamyslieť aspoň nad niektorými náboženstvami v starých civilizáciách a kultúrnych národoch.
Hinduizmus
Má svoje korene v čase "údajného" sťahovania národov (v tejto súvislosti treba však hovoriť o výbojnom rozširovaní území na úkor iných), kedy árijsky ľud s bielou pleťou prenikal zo severovýchodu do údolia Indu (dnešný Pakistan a India).
Najstaršie sväté spisy sú tzv. štyri védy (tiež názov súčasnej vedy), v ktorých boli vyjadrené náuky o sansáre (sťahovanie duší) a karmane (viere, že skutky minulého života sú príčinou terajšieho postavenia v živote).
Purány tvoria alegorické poviedky o bohoch. Najznámejší je epos Mahábhárata a Rámájana. Poučky Bhagavadgíty (pieseň najvyššieho) tvoria najvyšší stupeň náboženstva a mravnosti.
Upšanisády sú komentáre k nejasným védskym textom. Ich štúdium podnietilo zrod brahmanizmu (náboženstvo kňazov – brahmanov), a na začiatku nášho letopočtu, aj hinduizmu, čiže náboženstva hindov. Toto náboženstvo si z védskych čias zachovalo iba mená božstiev, filozofické koncepcie, pravidlá života a morálny kódex.
Ahinsá (nenásilnosť, nikomu neubližovať a nič nezabiť) tvorí základ hinduistickej filozofie, vegeteriánstva a lásky k zvieratám (preto sú v úcte napr. kravy, hady, opice). Pritom sa dodržiava prísny kastovnícky systém spoločnosti. Pojem karmy, ako je chápaný ubiedenou väčšinou, dáva sklon k fatalizmu. Hinduista si pod "kastovníckou ideológiou" uvedomuje svoje súčasné postavenie, že je dôsledkom predošlej inkarnácie a preto je zaslúžené. Pojem karmy je teda prastarý princíp príčiny a následku. Je platný nielen v čase nášho pozemského života, ale začína pôsobiť už dávno pred ním... Reinkarnácia (minulý život) a inkarnácia (prevtelenie do nového tela), sú záležitosti, o ktorých východné národy od dávnych čias nediskutujú, ale berú ich ako samozrejmosť a istotu. To všetko je založené na predpoklade nesmrteľnosti duše (viď Biblia - "...a vdechl v chřípě jeho dchnutí života a byl člověk s duši živou...").
Brahmizmus v Indii (synkretická filozofia, Brahma-stvoriteľ) so svojou neobmedzenou substanciou vo vesmíre, zvádzal boj s Kapilou (spiritualistom, ktorý zaviedol pojem Atma - jednota duše a Prakriti - látka, hmota). Táto filozofia zvíťazila aj preto, že mala za sebou veľké zástupy páriov (najnižšej kasty) a tí čakali na oslobodenie zo svojho postavenia. Spiritualizmus preto neobstál a podľahol materializmu, ktorý vyučovali Gautama a Kanada...
Budhizmus
Bol pre západný svet do 20. storočia okrem Ázie takmer neznámy. O Budhovom živote (asi 553 pred n. l.) vieme len zo svedectva kanonických textov, ktoré boli spísané asi 1000 rokov po jeho smrti (v 5. stor. n. l.). Známe sú jeho štyri ušľachtilé pravdy: 1) o utrpení, 2) o pôvode utrpenia, 3) o zničení utrpenia, 4) o ceste k zničeniu utrpenia.
Budha svojim učeníkom na smrteľnej posteli povedal: "Hľadajte záchranu jedine v pravde a nehľadajte pomoc u nikoho, iba v sebe" (osobným úsilím, rozvíjaním správneho myslenia a dobrých skutkov). Budhizmus ukazuje cestu k dokonalej dobrote a múdrosti bez osobného Boha... Hoci do istej miery "oslobodil" ľudí z pod jarma hinduizmu, ale učenie, že celé ľudstvo putuje zo života do života stále novými a novými inkarnáciami a trpí tak následkami minulých a prítomných činov (karmou), zostalo v platnosti naďalej. (viď Biblia - "...čokoľvek človek rozsieva, to bude žať").
Mazdeizmus
V Perzii sformuloval synkretizmus Zarathustra (známejší pod menom Zoroaster okolo roku 1000 pred n. l.) avšak bol nútený dať prednosť živému spiritualistickému cíteniu širokých vrstiev obyvateľstva a pripustiť dobrého boha Ormuzda (duch, svetlo) proti zlému bohovi Ahrimanovi (hmota, tma) do ezoterického náboženstva. Tým vzniklo dualistické učenie o boji dobra so zlom. Pri zachovaní náboženských obradov a morálnych zákonov dobro vždy zvíťazí. Súčasne s ním (synkretizmom) existoval v Perzii aj materializmus, ktorý mal tiež svojich stúpencov a symboly.
Judaizmus
U starých Hebrejcov bol nábožensko-filozofický názor hotovým "gordickým uzlom", ako si môže overiť každý sám, kto si pozorne prečíta Starý zákon. Kniha Genezis začína spiritualistickým dualizmom (Boh a hmota). V ďalších mojžišových knihách sú však už podchytené vplyvy synkretické a materialistické. Hebrejci (hamitská rasa) neboli jednoliatym národom - jednotlivé kmene žili v rôznych pomeroch (slobodne ako kupci, remeselníci, roľníci, pastieri i ako otroci). Ich mojžišovský monotheicko-spiritualistický názor bol neraz podrobený trpkým skúškam. Tento ich názor nebol vždy víťazný, ako sa o tom môžeme dočítať v Biblii...
Grécky panteón
Filozofickými premenami názorov prešiel aj grécky starovek. Od synkretizmu prešiel relatívne rýchle k spiritualizmu. Avšak nikdy celkom nezanikli ani synkretické zásady. Okolo roku 400 pred n. l. bola Leukippom a Démokritom formulovaná materialistická filozofia z toho dôvodu, že chrámy strácali svojich veriacich. Spiritualizmus dohrával svoju úlohu - iba živoril. Až Sokrates a Platón do neho vliali novú energiu takej sily a čistoty, že sa spiritualizmus udržal až do prvých rokov kresťanstva. Cez to všetko však musel zvádzať prudké polemiky s odvážnymi a vysoko vzdelanými zástancami materializmu a synkretizmu.
Rané kresťanstvo
Židovský prorok Izaiáš ohlásil v 8. stor. pred n. l. príchod mesiáša – Bohom zoslaného spasiteľa: „A spočinie na ňom Duch Pánov. Duch múdrosti a rozumu. Duch rady a sily, Duch poznania a bohabojnosti, a naplní ho bázeň Pánova“. (Izaiáš 11: 2).
Narodil sa Ježiš. O Jeho detstve a mladosti vieme veľmi málo. Po čase (asi okolo tridsiatky) začal kázať a zoskupil okolo seba žiakov. Bolo to v čase, keď sa vyhrocovala konfrontácia prísne monoteistického židovského náboženstva s náboženstvami rímskych a gréckych dobyvateľov. Hlásal, že je poslaný Boho, ale neopieral sa pritom o tradičné chápanie židovských písomností, ale ponúkal nové – v mene Boha, ktorého volal svojim Otcom. Vystúpil so svojim novým ideálnym učením, ktoré bolo krajne spiritualistické. Preto niet divu, že musel nutne naraziť na materialistickú povahu židovského národa a zároveň sa stretnúť s formálnym dualizmom u prevažnej menšiny. Hlásal nadradenosť ducha nad literou: „Sabat je pre človeka a nie človek pre sabat“... U zástupov vzbudzoval veľké nadšenie, ale i sklamanie, keď odmietal spĺňať ich politické nádeje. Narážal na čoraz väčšie nepriateľstvo u náboženských vodcov národa, ktorí nechceli uznať, že ho poslal Boh.
Niekomu sa ešte aj dnes zdá, že o jeho učení nebolo potrebné filozofovať, lebo Jeho učenie bolo jednoduché a čisté ako horský krištáľ. Pravdou je však to, že Kristus neprišiel založiť nové náboženstvo - a na to by nemal nikto zabúdať - len uvádzal vtedy platné a zákonné názory do súladu s duchom a pravdou. Preto ani Jeho prví žiaci a vyznávači nemali náboženský ráz... Židia zostali židmi so svojim Starým Zákonom a len pohania menili svoj náboženský (synkretický) názor a odkladali bokom svoj dovtedajší polytheizmus (mnohobožstvo).
Má svoje korene v čase "údajného" sťahovania národov (v tejto súvislosti treba však hovoriť o výbojnom rozširovaní území na úkor iných), kedy árijsky ľud s bielou pleťou prenikal zo severovýchodu do údolia Indu (dnešný Pakistan a India).
Bol pre západný svet do 20. storočia okrem Ázie takmer neznámy. O Budhovom živote (asi 553 pred n. l.) vieme len zo svedectva kanonických textov, ktoré boli spísané asi 1000 rokov po jeho smrti (v 5. stor. n. l.). Známe sú jeho štyri ušľachtilé pravdy: 1) o utrpení, 2) o pôvode utrpenia, 3) o zničení utrpenia, 4) o ceste k zničeniu utrpenia. 
V Perzii sformuloval synkretizmus Zarathustra (známejší pod menom Zoroaster okolo roku 1000 pred n. l.) avšak bol nútený dať prednosť živému spiritualistickému cíteniu širokých vrstiev obyvateľstva a pripustiť dobrého boha Ormuzda (duch, svetlo) proti zlému bohovi Ahrimanovi (hmota, tma) do ezoterického náboženstva. Tým vzniklo dualistické učenie o boji dobra so zlom. Pri zachovaní náboženských obradov a morálnych zákonov dobro vždy zvíťazí. Súčasne s ním (synkretizmom) existoval v Perzii aj materializmus, ktorý mal tiež svojich stúpencov a symboly. 
U starých Hebrejcov bol nábožensko-filozofický názor hotovým "gordickým uzlom", ako si môže overiť každý sám, kto si pozorne prečíta Starý zákon. Kniha Genezis začína spiritualistickým dualizmom (Boh a hmota). V ďalších mojžišových knihách sú však už podchytené vplyvy synkretické a materialistické. Hebrejci (hamitská rasa) neboli jednoliatym národom - jednotlivé kmene žili v rôznych pomeroch (slobodne ako kupci, remeselníci, roľníci, pastieri i ako otroci). Ich mojžišovský monotheicko-spiritualistický názor bol neraz podrobený trpkým skúškam. Tento ich názor nebol vždy víťazný, ako sa o tom môžeme dočítať v Biblii... 
Filozofickými premenami názorov prešiel aj grécky starovek. Od synkretizmu prešiel relatívne rýchle k spiritualizmu. Avšak nikdy celkom nezanikli ani synkretické zásady. Okolo roku 400 pred n. l. bola Leukippom a Démokritom formulovaná materialistická filozofia z toho dôvodu, že chrámy strácali svojich veriacich. Spiritualizmus dohrával svoju úlohu - iba živoril. Až Sokrates a Platón do neho vliali novú energiu takej sily a čistoty, že sa spiritualizmus udržal až do prvých rokov kresťanstva. Cez to všetko však musel zvádzať prudké polemiky s odvážnymi a vysoko vzdelanými zástancami materializmu a synkretizmu. 
Židovský prorok Izaiáš ohlásil v 8. stor. pred n. l. príchod mesiáša – Bohom zoslaného spasiteľa: „A spočinie na ňom Duch Pánov. Duch múdrosti a rozumu. Duch rady a sily, Duch poznania a bohabojnosti, a naplní ho bázeň Pánova“. (Izaiáš 11: 2).